A máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme, vieme i to, že už máme, o čo sme ho žiadali. 1. Jánova 5,14.15

Keď bol môj otec vážne chorý, musel podstúpiť operáciu, po ktorej nemohol nejaký čas vôbec hovoriť, a potom tiež len obmedzene a chrapľavo. Bolo mi však jasné, že ho, rovnako ako každého pacienta v nemocnici, poteší, keď mu zavolám a on ma bude počuť. Musel som si však zvyknúť na nezvyčajnú podobu našich hovorov. Keď som mu zavolal a on hovor prijal, počul som len ticho. Bolo to zvláštne. On ma počul, ale ja jeho nie, pretože nemohol hovoriť. A tak som sa s ním rozprával. Rozprával som mu o jeho vnúčatách, o tom, čo som v ten deň robil, no jeho hlas som nepočul. Vedel som však, ako veľmi je rád, že ma počuje. Bol som si tým istý a neskôr mi to potvrdila aj mamička. Otec vždy pozorne načúval, prikyvoval a usmieval sa. Preto som mu volal pravidelne každý deň a vedel som, že ma počuje. Niekedy si podobne pripadám pri modlitbe. Hovorím so svojím nebeským oteckom, rozprávam mu o všetkom, čo som prežil, o radostiach i starostiach. Nepočujem síce jeho hlas, ale spolu s apoštolom Jánom viem, že ma dobre počuje, berie moje modlitby vážne a svojím konaním na ne aktívne reaguje.

Vďaka, nebeský Otče, že nás vždy počuješ a skutočne Ťa zaujíma, čo prežívame. Nepočujeme Tvoj hlas, ale vidíme, čo pre nás robíš.

Oldřich Svoboda