Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodina – sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej. (Jer 29,11)

Vrúcne som sa modlil za svoju vojenskú službu. Písal sa rok 1958 a ja som absolvoval zdravotnú prehliadku a nakoniec predstúpil pred odvodovú komisiu. Jej predseda sa ma spýtal: „K akému útvaru chcete nastúpiť?“ Odpovedal som: „Je mi to úplne jedno. Narodil som sa v rodine adventistov. Adventistom som bol v škole, adventistom som bol v práci a ním budem aj na vojne.“ Moja odpoveď ho šokovala.
Sklonil hlavu do dlaní a nastalo ticho, ktoré sa mi zdalo nekonečné. Celá komisia čakala, čo bude nasledovať. Nakoniec sa ma spýtal:
„Poznáte Janíčka?“ Odpovedal som, že poznám. Tak sa spýtal ďalej: „Poznáte Klodu?“ Znovu som odpovedal kladne. On pokračoval: „Viete, že pôjdu na vojnu, do basy, domov a zase na vojnu, do basy, a tak sa to bude opakovať až do smrti?“ Na chvíľu sa odmlčal.
„Vezmete zbraň do ruky?“ Ja na to: „Áno, ale do ľudí strieľať nebudem!“ Náš rozhovor uzavrel slovami: „No, dám vám rok na rozmyslenie.“ Potom mi odovzdal dokumenty pre obvodného lekára. Neviem prečo, ale musel som absolvovať všetky lekárske prehliadky. Obvodný lekár napokon skonštatoval: „Ste zdravý ako repa. Občas sa zastavte po kvapky do nosa.“ O rok pri ďalšom odvodovom konaní sa so mnou už nikto nebavil. Opäť som stál pred predsedom komisie. Vstal a podal mi ruku so slovami: „Práve ste dostali štyridsaťtisíc korún. Zbavujeme vás vojenskej povinnosti. Prineste nám fotografie a zájdite si hore po modrú knižku.“ Viete si predstaviť môj úžas?

Nebeský Otče, ďakujem Ti, že všetky svoje záležitosti môžeme vložiť do Tvojich rúk, pretože Ty najlepšie poznáš našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť.

František Pěkník