Keď Hospodinova archa vstupovala do Dávidovho mesta, Saulova dcéra Míkal sa pozerala z okna. Keď videla kráľa Dávida poskakovať a tancovať pred Hospodinom, opovrhla ním v srdci… Keď sa Dávid vracal domov požehnať svoju rodinu, Saulova dcéra Míkal mu vyšla oproti. Povedala: Kráľ Izraela sa dnes naozaj vyznamenal, keď sa ako nejaký nehanebník obnažoval pred očami slúžok svojich služobníkov. Druhá Samuelova kniha 6,16.20

Nepatrím k ľuďom, ktorí dokážu svoje emócie prežívať celým telom. Moje konanie ovplyvňuje skôr rozum. Možno aj preto sa niekedy len pousmejem, keď vidím, ako sa niekto „blázni“…
Priznám sa, že v tomto príbehu rozumiem skôr Míkal než Dávidovi, ktorému väčšinou patrí môj obdiv. Uznajte sami, naozaj sa má kráľ takto správať? Krepčiť ako blázon? Bolo to naozaj dôstojné konanie hodné úcty Hospodinovej archy?
Nie je pre mňa ľahké pripustiť, že Hospodin to videl inak, keďže On vidí aj do nášho vnútra. Pozná pohnútky nášho konania, a o to ide. Práve moje pohnútky rozhodujú o hodnote mojich skutkov.
Míkal vôbec nezaujímalo, čo Dávida tak potešilo, až nevnímal okolitý svet. Bolo jej jedno, že keď sa archa prenesie do Jeruzalema, spočinie na ňom Božia sláva a Boh z neho urobí mesto pokoja.
Podľa Biblie Boh prijal tento prejav Dávidovej radosti, no Míkal svojou prostorekosťou všetko stratila. Zomrela ako bezdetná a všetkými zabudnutá. Stačilo pritom zahryznúť si do jazyka.

Bože, aj ja som neraz zosmiešnil ľudí, ktorí sa radovali z Tvojej blízkosti. Prosím, nauč ma radšej žehnať.