Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve – a to všetko mocou Pána, ktorý je Duch. 2. Korinťanom 3,18

„Zrkadlo, zrkadlo ukáž mi, kto je v tejto krajine zo všetkých najkrajší?“ Tak znie rozprávková otázka. Dnešný text pracuje s pýchou aj princípom zrkadla, ktorým som ja sám. Kontext naznačuje, že falošná hrdosť, prázdne tradície či na seba zameraná náboženská forma je „závojom“, zatiaľ čo zameranie sa na Ježiša a jeho slovo odhaľuje moju tvár a upriamuje môj pohľad nahor. Odhalená tvár ukazuje, že nič neskrývam. Že môj život je čitateľný a zrozumiteľný. Opakom je zahalená tvár, keď maskujem, kým skutočne som – hriešnikom pyšným na svoju pravdu a náboženskú prax. Samotné odhalenie zo mňa bezhriešneho neurobí, ale správne ma nasmeruje. Dávam takto Bohu možnosť sa v mojom živote zrkadliť.
Na to, aby som mohol zrkadliť nádheru Božieho charakteru, nesmiem hľadieť na seba. Potrebujem do každého dňa vstupovať s odhalenou tvárou. Teda s istotou a otvorenosťou Božieho dieťaťa.
Problém nie je v neschopnosti zrkadliť Boží obraz, ale v zlom smerovaní seba ako zrkadla.

Dobrý Bože, ďakujem, že máš o mňa trvalý záujem. Prosím, pomôž mi s odstraňovaním mojich závojov pýchy, prázdnej tradície a na seba zameraného kresťanstva.

Daniel Dobeš