Nahlas volám k Hospodinovi, nahlas volám k Hospodinovi o zmilovanie. Pred ním vylievam svoj žiaľ, rozprávam o svojom súžení… Žalmy 142,2.3

Máme sa pozerať hore a dopredu, aby nám Pán dovolil nadýchať sa nebeského ovzdušia. Môžeme zostávať Bohu tak blízko, že v každej nečakanej skúške sa naše myšlienky obrátia k nemu tak prirodzene, ako sa zem obracia k slnku.
Oznám Bohu svoje radosti, žiale, starosti a obavy. Nebudeš ho tým obťažovať, ani ho neunavíš. Ten, ktorý vie o počte vlasov na tvojej hlave, nie je ľahostajný voči potrebám svojich detí. „Lebo Pán je milosrdný a ľútostivý.“ (Jak 5,11) Naše žiale, ba už aj zmienka o nich, sa dotýkajú jeho láskavého srdca. Oznám mu všetko, čo ti znepokojuje myseľ. Nič nie je priveľké, aby to neuniesol, veď drží svety, ovláda všetky záležitosti vesmíru. Jeho pozornosti neuniká nijaká maličkosť, ktorá by nás mohla znepokojiť. Žiadna z našich skúseností nie je príliš temná, aby ju nepoznal a nieto takej spletitej situácie, aby ju nevedel rozuzliť. Nijaká pohroma nestihne ani najmenšie z jeho detí, nijaká úzkosť netiesni dušu, nijaká radosť neobveseľuje, nijaká vrúcna modlitba nevychádza z úst, o čom by náš nebeský Otec nevedel a o čo by sa bezprostredne nezaujímal. „On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany.“ (Ž 147,3) Vzťah medzi Bohom a konkrétnym človekom je taký osobný a úplný, akoby na svete nebolo nikoho iného, o koho by sa mal starať a za koho by mal dať svojho milovaného Syna. (SC 99.100; CK 67)

Veľký Bože, máš všetku moc na nebi aj na zemi. Nič Ti nie je nemožné. Prečo Ti tak málo dôverujeme?