Vtedy prišli k Ježišovi farizeji a zákonníci z Jeruzalema a spýtali sa: Prečo tvoji učeníci prestupujú tradíciu starších? Veď si neumývajú ruky, keď idú jesť chlieb! On im odpovedal: A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu? Veď Boh povedal: Cti svojho otca aj matku! A: Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť. Vy však hovoríte: Človek, ktorý by povedal otcovi alebo matke: To, čo by si mal dostať odo mňa, je dar — ten už vraj nemusí ctiť svojho otca. Takto ste zbavili platnosti Božie slovo pre svoju tradíciu. Pokrytci, dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku podávajú ľudské príkazy. Nato zavolal zástup a povedal im: Počujte a pochopte! Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka. Tu prišli učeníci a povedali mu: Vieš, že sa farizeji pohoršili, keď počuli to slovo? On im odpovedal: Každá rastlina, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, bude vykorenená. Nechajte ich! Sú to slepí vodcovia slepých. Ak však slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy. Peter mu nato povedal: Vysvetli nám toto podobenstvo! On odpovedal: Či ste ešte aj vy takí nechápaví? Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, príde do žalúdka a vylúči sa do stoky? No to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Zo srdca totiž pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania. To sú veci, ktoré človeka poškvrňujú, ale jesť neumytými rukami človeka nepoškvrňuje. Odtiaľ sa Ježiš pobral do okolia Týru a Sidonu. Tu vyšla istá kanaánska žena z toho kraja a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci prišli a prosili ho: Zbav sa jej, lebo kričí za nami. Odpovedal im: Som poslaný iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraela. No ona prišla, klaňala sa mu a hovorila: Pane, pomôž mi! On jej však povedal: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. No ona povedala: Áno, Pane, veď aj šteňatá sa živia odrobinami, ktoré padajú zo stola ich pánov. Vtedy jej Ježiš povedal: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš! A v tú hodinu jej dcéra ozdravela. Keď Ježiš odtiaľ odišiel, prišiel ku Galilejskému moru. Vystúpil na vrch a tam si sadol. Prišli k nemu veľké zástupy, ktoré mali so sebou chromých, mrzákov, slepých, nemých a mnoho iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. Ľudia sa čudovali, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia. A oslavovali Boha Izraela. Ježiš si zavolal učeníkov a povedal im: Ľúto mi je tohto zástupu. Už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. Hladných ich nechcem poslať domov, aby nepoomdlievali po ceste. Učeníci mu odpovedali: Kde vziať tu na pustatine toľko chleba, aby sme nasýtili taký veľký zástup? Ježiš sa spýtal: Koľko chlebov máte? Odpovedali: Sedem a niekoľko rybičiek. Nato rozkázal zástupom posadať si na zem. Vzal tých sedem chlebov aj ryby, vzdal vďaku, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. Mat 15,1-36

Stalo sa vám, že ste sa chceli niekoho zbaviť? Nie, nebojte sa, nemám na mysli vraždu. Skôr sa chcem spýtať, či ste sa niekedy stretli s niekým, kto bol taký otravný, že ste si priali, aby ste ho nikdy nespoznali? Neďaleko Týru sa Ježiš stretol s pohanskou ženou, ktorá za ním vytrvalo kričí, aby zachránil jej posadnutú dcéru. Ide vedľa neho a kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom.“ (Mat 15,22) Túto vetu opakuje stále dookola.
Čo na to Ježiš? „On jej však neodpovedal ani slovo.“ (Mat 15,23) Učeníci, ktorí idú s Ježišom a počúvajú jeho rozprávanie, ani poriadne nepočujú, čo hovorí. Preto ženu napomenú, nech nevyrušuje. Ale ona sa nenechá odradiť. Už sú z toho nervózni.
„Jeho učeníci prišli a prosili ho: Zbav sa jej, lebo kričí za nami.“ (Mat 15,23) Nezdá sa vám to prehnane tvrdé? Správna reakcia by predsa mala znieť takto: „Majster, splň jej prianie. Uzdrav jej dcéru. Zbav ju jej materského trápenia. Aspoň kvôli nám. Prosíme…“ Ale oni namiesto toho povedia: „ZBAV SA JEJ!“ Dlho som nechápal tieto slová. Pripadali mi naozaj prehnane tvrdé.
Až keď som sa po revolúcii začal stretávať s dílermi, pochopil som.
Raz som súhlasil s tým, aby nás navštívila žena, ktorá predávala akési „zázračné korenie na utíšenie každej bolesti“. Jej niekoľkohodinové presviedčanie by som mohol zhrnúť asi takto: Ak začnem užívať potravinový doplnok, ktorý odporúča, môžem zahodiť všetky lieky a už nikdy nebudem potrebovať lekára.
Inokedy ma zase dílerka inej spoločnosti presviedčala, že keď si kúpim jej „zelený zázrak“, vyliečim si štítnu žľazu a nebudem potrebovať hormóny, ktoré užívam. Otec by si vraj mohol prestať pichať inzulín a… Priznám sa, že keď teraz u nás zazvoní nejaký distribútor rôznych „zázrakov“, hneď v polovici jeho prvej vety sa mu poďakujem s tým, že mám všetko, čo potrebujem. Viem si predstaviť, že keby som bol na mieste učeníkov, aj ja by som prosil Ježiša: „Zbav sa jej, lebo kričí za nami.“ Musí kresťan vždy akceptovať správanie iných? Som presvedčený, že nie. Napriek tomu sú situácie, keď by som mal byť ochotný strpieť ujmu na svojich právach. Je to vtedy, keď sa stretnem s človekom, ktorý sa ocitol v neriešiteľnej situácii. Podobne ako táto pohanská žena. Jej dcéra bola posadnutá démonmi a ona jej nedokázala pomôcť. Bola úplne bezmocná.
Pri stretnutí s niekým, kto mi „pije krv“, by som sa mal skôr, než sa ho pokúsim „odstrániť z dohľadu a dosluchu“, zamyslieť, čo je príčinou jeho správania. Ak je to jeho zúfalstvo a pocit úplnej bezmocnosti, mal by som sa pokúsiť pomôcť mu. Napríklad tak, že spolu všetko povieme Bohu. Potom ho spolu poprosíme o pomoc, ktorú nám môže poskytnúť len On. Možno sa to zdá málo. No modlitba je to najcennejšie, čo môžeme dať.

Pane, pomôž mi rozoznať, kedy ten druhý naozaj potrebuje moju pomoc, a kedy ma chce len využiť. Nauč ma správne reagovať.