A odpusť nám naše hriechy, lebo aj my sami odpúšťame každému svojmu vinníkovi. A neuvoď nás v pokušenie, ale nás zbav zlého!

Lukáš 11,4 (Roh)

Poznám ľudí, ktorí si myslia, že sú dobrí. Nie že by boli úplne zlí, ale zabúdajú, že nie sú bez hriechu. Neuvedomujú si, že hoci sú možno lepší ako väčšina ľudí okolo nich, nie sú dokonalí ani bezhriešni.

Práve týmto ľuďom Ježiš hovorí, aby sa na chvíľu postavili vedľa dokonalého a svätého Stvoriteľa. Keď to urobia, uvidia sa v inom svetle. Uvedomia si, koľko zla sa skrýva v ich vnútri. Je to, ako keby ste za zimného slnečného poludnia položili na čerstvo napadnutý sneh list bieleho papiera. V porovnaní s bielou farbou snehu bude vyzerať sivý.

Mnohí ľudia majú problém priznať si chybu, preto nikdy nepovedia „odpusť mi“. Pritom je to také dôležité. Ak nezískame odpustenie, nosíme si svoju vinu stále so sebou. Hoci sa snažíme nepripúšťať si to k srdcu, naše vnútro trpí. A väčšinou trpí aj naše telo. Neraz sa to prejaví aj rôznymi chorobami.

Dávid veľmi výstižne opísal, aké to je tváriť sa, že sa nič nedeje: „Kým som mlčal, chradli moje kosti a celý deň som nariekal. Veď dňom i nocou doliehala na mňa tvoja ruka. Moja životná sila vysychala ako v letnej páľave.“ (Ž 32,3.4) Každé zlo a každý hriech ničia moje zdravie. Ježiš ma preto učí umeniu prosiť o odpustenie. Najprv nebeského Otca a potom aj ľudí, ktorým som ublížil. Odmenou je najprv pokoj v srdci a potom lepšie duševné, duchovné i telesné zdravie.