Nato priviedli k nemu posadnutého démonom, ktorý bol slepý a nemý. Uzdravil ho, takže nemý hovoril a videl. Zástupy boli celé bez seba a hovorili: Či to nie je Dávidov syn? Keď to farizeji počuli, povedali: Tento vyháňa démonov iba mocou Belzebula, vládcu démonov. Mat 12,22-24

Matúš si všíma vzťah farizejov k Ježišovi. Počiatočný obdiv a nadšenie sa postupne mení na nenávisť. Ako je to možné? Na vine je jedna nezvládnutá zlá vlastnosť.
„Nato priviedli k nemu posadnutého démonom, ktorý bol slepý a nemý. Uzdravil ho, takže nemý hovoril a videl. Zástupy boli celé bez seba a hovorili: Či to nie je Dávidov syn? Keď to farizeji počuli, povedali: Tento vyháňa démonov iba mocou Belzebula, vládcu démonov.“ (Mat 12,22-24) Ježiš sa ďalej venuje tomu, čo robil od začiatku svojho verejného pôsobenia. Rozpráva o tom, aký je jeho Otec. Vysvetľuje starozákonné Písma a uzdravuje. Prichádza za ním stále viac ľudí. Dokonca k nemu prinášajú aj tých, ktorí by cestu už sami nezvládli.
Medzi tými, ktorých priviedli príbuzní a priatelia, je aj nemý slepec.
Možno počul o Mesiášovi, ktorý vracia stratené zdravie. Ale pretože bol posadnutý, sám by k Ježišovi nikdy neprišiel. Zlý duch v ňom by mu to nedovolil. Preto potreboval pomoc priateľov a oni mu ju ochotne poskytli.
Ježiš ho uzdravil. Odrazu vidí, hovorí a hlavne – z Ježiša už nemá strach. Duch, ktorý ho ovládal, pred Ježišom utiekol. Spolu s ním sa radujú aj ľudia v zástupe, ktorí boli toho svedkami. Niečo také ešte nevideli. „Ježiš je asi naozaj zasľúbený a očakávaný Mesiáš,“ hovorili si mnohí z nich.
Radosť z tohto zázraku však nemajú farizeji, ktorí sú rozhodnutí čím skôr sa Ježiša zbaviť. Ako však rastie jeho sláva, je to stále ťažšie. Odstráňte niekoho nenápadne, aby si to nikto nevšimol, keď je stále obklopený tisíckami ľudí.
Prečo ho farizeji tak veľmi nenávidia? Kde sa stala chyba? Šalamún napísal: „Pokojné srdce dodá telu život, no žiarlivosť je nákazou v kostiach.“ (Prísl 14,30 SEkP) Profesor Roháček to preložil takto: „Životom každého tela je zdravé srdce; ale hnisom v kostiach je závisť.“ Závisť a žiarlivosť. Dve vlastnosti, ktoré človeka zbavujú súdnosti. Spomínam si, ako som žiarlil na kamaráta, lebo dievča, ktoré som mal rád, ho uprednostnilo predo mnou. Vtedy sa z kamaráta zrazu stal nepriateľ. Zabudol som na to, čo sme spolu prežili. Videl som len to zlé. A keď som zlé nevidel, vymyslel som si ho…
V podobnej situácii sa nachádzajú aj farizeji. Žiarlivosť a závisť ich tak zaslepili, že namiesto Boha vidia v Ježišových zázrakoch Belzebula, diabolské knieža. Namiesto radosti je ich srdce naplnené nenávisťou. Apoštol Pavol, bývalý farizej, o niekoľko rokov neskôr napísal: „Veď aj my sme boli kedysi nerozumní a neposlušní, blúdili sme, boli sme otrokmi všelijakých vášní a rozkoší, žili sme v zlobe a závisti, opovrhnutiahodní, nenávideli sme jedni druhých. Ale keď sa zjavila dobrotivosť nášho Spasiteľa, Boha, a jeho láska k ľuďom, zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme urobili my, ale podľa svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom…“ (Tít 3,3-5)

Pane, dobre vieš, že tiež bojujem so závisťou a žiarlivosťou. Zmeň mi srdce, aby som sa mohol znovuzrodiť pre večný život prostredníctvom Ducha Svätého.