Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nehovorte nikomu o tom videní, kým Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych. Matúš 17,9

Zažili ste niekedy nejakú senzáciu na vlastné oči? Čo ste potom robili? Predpokladám, že ste sa o tom rozprávali s každým, koho ste stretli. Absolútne tomu rozumiem, veď taká je naša ľudská prirodzenosť.
Peter, Jakub a Ján zažili (našou rečou vyjadrené) senzáciu. Na vrchole hory sa Ježiš stretol s Mojžišom a Eliášom – dvoma ľuďmi, ktorých si vzal Boh do neba. Teraz zostúpili dolu, aby Ježiša povzbudili, pretože stojí pred vyvrcholením svojej pozemskej misie – smrťou na kríži.
To však nebolo všetko. Ježiš sa v ich prítomnosti zrazu premenil. Jeho rúcho žiarilo tak silno, že všetci traja si radšej ľahli na zem, aby ich žiara neoslepila. Potom počuli, ako sa z neba ozval Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte.“ (Mat 17,5) Cestou z vrchu sa tešili, že o tom neuveriteľnom zážitku porozprávajú ostatným učeníkom. Ježiš im však prikázal, aby o tom zatiaľ mlčali.
Neraz som v živote hovoril vtedy, keď by bolo múdrejšie mlčať. Ale keď ste niečím naplnení, nepremýšľate o tom, čo vaše slová môžu zapríčiniť – a to doslova. Potrebujete sa zbaviť „pretlaku“, ktorý spôsobila prežitá senzácia.
Väčšinou som až neskôr zistil, že som urobil chybu a moje slová ublížili niekomu, kto na ne ešte nebol pripravený. Stále sa učím premýšľať skôr, než niečo poviem. Viem, že mlčanie v správny čas neubližuje, ale pomáha. Vždy, keď sa mi podarí udržať jazyk za zubami, potichu sa teším.

Bože, daj mi silu nerozprávať, keď mi hovoríš, že tým niekomu ublížim. Uč ma rozpoznať, kedy je lepšie mlčať a kedy hovoriť.