Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Evanjelium podľa Matúša 5,3.4
Na samom začiatku v zozname charakteristík kresťana sa nachádza chudoba ducha. V Starej zmluve mala chudoba duchovný podtón – bola stotožňovaná s pokornou závislosťou od Boha. Bohatí a nezávislí mali sklon spoliehať sa na vlastné sily; chudobní v ťažkých časoch vzhliadajú k Bohu s prosbou o pomoc a záchranu.
V Novej zmluve „chudobní v duchu“ stoja v podobenstve pred
Bohom spolu s colníkom a pokorne volajú: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Luk 18,13) Tento muž si uvedomoval, že Bohu nemá čo ponúknuť. Zmysel prvého blahoslavenstva nám pomáha lepšie pochopiť parafrázovaný preklad: „Požehnaní sú tí, ktorí sú si vedomí toho, ako veľmi potrebujú Pána Boha.“
John R. W. Stott píše, že to boli práve „colníci a neviestky, vyvrheli ľudskej spoločnosti, ktorí vedeli, že sú takí chudobní, že nemajú čo ponúknuť a nemôžu nič dosiahnuť“. Práve oni v príbehu evanjelia prijímajú Božie kráľovstvo. „Jediné, čo mohli robiť, bolo prosiť Boha o zľutovanie. A Boh ich volanie vypočul.“ Ježiš sľubuje, že „ich je nebeské kráľovstvo“.
Keď si človek uvedomí svoju bezmocnosť a duchovnú chudobu, ďalším krokom je ľútosť a pokánie, ktoré sú v druhom blahoslavenstve predstavené ako plač. Jedna vec je priznať svoju duchovnú chudobu, niečo úplne iné je plakať nad ňou. „Tí, čo si uvedomujú potrebu Krista, plačú nad hriechom…“ (MB 22; MB 14)
Život kresťana nie je súvislý sled bezstarostnej radosti a smiechu, ako by si niekto myslel a chcel. Kresťan plače nad svojimi nedostatkami a hriechmi, ktoré priviedli Ježiša na kríž.
Dobrou správou prvých dvoch blahoslavenstiev nie je len to, že Kristovi nasledovníci zdedia nebeské kráľovstvo, ale aj to, že budú potešení. Táto útecha prichádza v dvoch podobách – prítomnej a budúcej.
Na jednej strane kresťania už dostali útechu, keď prijali odpustenie a istotu spasenia. Najväčšiu útechu však pocítia, keď Ježiš príde na nebeských oblakoch, aby vzal svoj ľud domov. Vtedy vzkriesi tých, ktorí zomreli v Kristovi, zatiaľ čo „my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi a budeme tak navždy s Pánom“. (1Tes 4,17) A to je tá najväčšia útecha.
