Spolu s ním viedli na popravu aj dvoch zločincov… Jeden z tých zločincov, ktorí viseli na kríži, sa mu rúhal a hovoril: Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás! No druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé. Potom povedal: Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Evanjelium podľa Lukáša 23,32-42

Bolo to veľmi zvláštne miesto na rozhovor. Traja takmer nahí, krvácajúci muži, lapajú po dychu. Zdvíhajú sa na nohách, aby im do pľúc stiahnutých v dôsledku pribitia na kríž preniklo aspoň trochu vzduchu. Sotva si vieme predstaviť, že práve na tomto mieste môže prebiehať dôležitá konverzácia. Ale je to tak. Dvaja skutoční kriminálnici a nevinný Ježiš vedú rozhovor.
Matúš hovorí, že obidvaja zločinci sa pridali k posmievajúcemu sa davu a „takisto Ježiša potupovali“. (Mat 27,44) Po chvíli sa zrejme zmenila situácia. Jeden z nich začal v Ježišovi vidieť niečo, čo ľahostajnému davu uniklo.
To však neplatilo v prípade druhého zločinca, ktorý sarkasticky zvolal: „Ak si skutočne ten veľký Kristus, prečo s tým niečo neurobíš? Prečo nezachrániš seba aj nás?“
V tej chvíli sa druhý zločinec opäť pozrel na Ježiša. Pripomenul si, čo počul o jeho skutkoch milosrdenstva a uzdravenia. Zrodila sa v ňom viera a zapálil sa plamienok nádeje.
O posmech a zosmiešňovanie nebola pod krížom núdza. Teraz sa však objavuje záblesk pravej viery u človeka, ktorý dokázal zrakom viery preniknúť hlbšie pod to, čo vidno navonok, a zahliadnuť podstatu toho, kto je Ježiš. „V zmučenom, posmievanom a ukrižovanom Ježišovi poznáva Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. V nádeji a v úzkosti bezmocným hlasom obracia sa tento trpiteľ k zomierajúcemu Spasiteľovi. Volá: Ježišu, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. (Luk23,42)“ (TV 526; DA 750)
Zúfalstvo a nádej. Beznádej a viera. Hriech a nový začiatok. Takéto myšlienky a pocity víria v mysli tohto muža vo chvíli, keď Duch Svätý usvedčuje jeho srdce a prebúdza v ňom odvahu postaviť sa za Krista.
To isté by sme mali cítiť pri pohľade na Ježiša visiaceho na kríži aj my. Až keď sa vzdáme sami seba a uvedomíme si beznádejnosť svojej situácie, sme schopní zanechať svoje cesty, spoľahnúť sa na Božiu bezmedznú milosť a vykročiť na cestu do Božieho kráľovstva.