Tu si povedali: Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma? A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi. Evanjelium podľa Lukáša 24,32-33

Text zachytáva stav Ježišových učeníkov po jeho ukrižovaní. Smutní sa vracali do Emauz. Verili Kristovi, mocnému prorokovi v slovách i skutkoch, ale on zomrel a s ním aj ich vrelosť vo viere, ktorú vystriedal smútok.
Môže sa to stať veriacim aj dnes? Môže sa to stať mne, človeku, ktorý sa narodil do kresťanskej rodiny?
Ako sa učeníci dopracovali k zmene svojho postoja, od smútku späť k aktívnej vrelosti? Bolo to jednoduché. Dovolili Ježišovi, aby ich na kúsku cesty sprevádzal a hovoril k nim. Otváral im Písma. Len tak mohli spoznať Boží zámer. Netrvalo dlho a všetko im do seba zapadlo.
Keď človek uvidí Boha i seba v celom príbehu Biblie, prežíva túto aktívnu vrelosť. A potrebuje sa o ňu deliť. Táto potreba je silnejšia ako predchádzajúca únava a vyčerpávajúci smútok. Učeníci nepremýšľali, či je rozumné ísť v noci do Jeruzalema. Ihneď vstali a šli.
A čo z človeka urobí vrelého kresťana? Stretnutie s Ježišom. Otváranie Písma, teda biblické vyučovanie. A, samozrejme, spoločné stolovanie, teda spoločenstvo.
Potom sa srdce vymaní z chaosu a zo smútku k vrelosti.

Pane, ďakujem, že ideš so mnou tempom, ktorému stačím, a sprevádzaš ma na všetkých mojich životných cestách.

Marcela Fürstová