Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán povedal: „Ak by ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora!‘, poslúchla by vás.“

Lukáš 17,5.6

Som vďačný za ľudí, ktorým môžem dôverovať. Ak mi niečo sľúbia, nežiadam od nich, aby mi to dali písomne. Poznám ich a viem, že na ich slovo sa môžem spoľahnúť.

To však neplatí o všetkých. Stretávam sa aj s ľuďmi, ktorým by som nedôveroval, ani keby mi dali zmluvu s notársky overeným podpisom.

Ježiš povzbudzuje svojich nasledovníkov, aby sa nebáli odpúšťať. Vie, že na jednej strane by radi odpustili, no uvedomujú si, že na to nemajú silu. Preto ho prosia: „Daj nám väčšiu vieru.“ Majú pocit, že Ježiš ich zázračne zmení lusknutím prstov.

No Majster ich musí vyviesť z omylu. Hovorí im, že nepotrebujú „väčšiu vieru“, ale potrebujú skutočnú vieru. Vieru, ktorá sa prejavuje dôverou v Stvoriteľa. Nejde o nejakú mágiu, ale o dôverný vzťah s Bohom. O vzťah, ktorý sa postupne prehlbuje.

V Biblii sú zaznamenané príbehy ľudí, ktorí mali vieru a boli svedkami Božích zázrakov. Mojžiš dôveroval Bohu a celý národ prešiel cez more po suchej zemi. Jozua poslúchol Pána Boha a múry Jericha padli. Dôvera otvára zázračnú moc neba.

Keď prosím Boha, aby mi dal viac viery, zabúdam, že viera nie je o nejakej magickej moci, ale o tom, že sa deň čo deň učím dôverovať Stvoriteľovi. Viera mi dáva istotu, že Boh mi dá všetko, čo pre mňa má zmysel a čo posunie mňa alebo niekoho iného bližšie k nebeskému kráľovstvu. Pravá viera ma učí dôverovať Bohu.