Veď všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme. Nespime teda ako tí druhí, ale bdejme a buďme triezvi. Lebo tí, čo spia, spia v noci a opilci sa v noci opíjajú. Ale my, čo patríme dňu, buďme triezvi, oblečme si pancier viery a lásky a ako prilbu nádej spasenia. Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista. (1Tes 5,5-9)

„Môžeš mi povedať, čo z tej viery vôbec máš? Veď sa pre tú tvoju sobotu ani nedostaneš na strednú školu. Je mi ťa ľúto.“ O tomto rozhovore s mojou triednou učiteľkou som už raz písal. Myslela to dobre. Viem, že ma mala rada, a tak si priala, aby som dostal rozum a vzdal sa svojej viery.
Potom sme sa stretli až na stretávke našej triedy po tridsiatich rokoch. Ja som mal štyridsaťpäť, ona prišla ako čerstvá dôchodkyňa. Skoro hodinu sa ma vypytovala na môj život a bola úprimne rada, že sa jej predpoveď nenaplnila. Tešila sa, keď som jej rozprával, ako som sa dostal nielen na priemyslovku, ale aj na vysokú školu.
So záujmom si pozrela fotografie mojej rodiny, pričom mala veľa otázok a ja som jej mohol rozprávať, čo všetko mi moja viera dáva. Nakoniec povedala: „Vlastík, som veľmi rada, že si spokojný a šťastný. Drž sa svojej viery!“
Vtedy som znovu pocítil tú silnú emóciu, že život bez viery si už nedokážem ani predstaviť. Ježišova láska a z nej plynúca nádej na spasenie ma každý deň chráni pred beznádejou sveta, ktorá je každým dňom silnejšia.
Veľa ľudí dnes stráca zmysel života. Uvedomujú si, že život na našej planéte hraničí s katastrofou, po ktorej už nebude „zajtra“. Opustili vieru v Boha, preto nemajú žiadnu budúcnosť.

Bože, ďakujem Ti za dar viery, lásky a nádeje, ktoré ako pancier chránia moje telo a ako prilba moju hlavu.

Vlastimil Fürst