Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu. Lukáš 18,35–43

Pri čítaní tohoto príbehu mi napadla otázka: „Ako mohol akýsi slepec vidieť v Nazaretskom Ježišovi Dávidovho Syna?“ Najmä keď ho nevidel, len o ňom počul! Vysvetlenie a odpoveď je len jedna – vierou. Meno slepca nepoznáme, možno aj preto, že tých, ktorí Ježiša nevideli, len sa o ňom dopočuli, je nespočetne viac. A medzi nich patríme aj my. Ako môžem aj ja len z počutia či čítania spoznať a prijať, že Ježiš je Syn Dávida, zasľúbený Mesiáš, Boží Syn? Jedine vierou, ako „akýsi slepec“ z príbehu. Toto prijatie je skutočné tajomstvo viery. Ak ti to bolo dopriate, raduj sa z toho, pretože si môžeš želať aj ľuďmi nesplniteľné prianie. Máš totiž v rukách kľúč k jeho splneniu – vieru. Želám ti, aby si ju vedel aj dnes tak odvážne vyznávať ako „akýsi slepec“. Potom nepochybujem, že zažiješ to, čo on a budeš tak ako on chváliť Jeho meno.
„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebrejom 11,1)
„Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, poslúchla by vás.“ (Lukáš 17,6)