Peter a Ján vystupovali o deviatej hodine na modlitbu do chrámu. Práve prinášali istého muža od narodenia chromého; denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá Krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. Keď videl vstupovať Petra a Jána do chrámu, prosil si od nich almužnu. (Sk 3,1-3)

Chorého muža prinášali denne k dverám chrámu. Musel sa nejako živiť, lebo potreboval peniaze, a tak tu o ne prosil. Pred chrámom sa schádzalo vždy väčšie množstvo ľudí, preto čakal, že budú voči nemu zhovievavejší a ľudskejší.. Chromý veľmi potreboval prostriedky na obživu, no bola to jeho najväčšia potreba?
Čo najviac potrebuje chorý človek? Po čom najviac túži? Na to nemusím dávať odpoveď. Prečo potom neprosil o zdravie? Vedel, že to mu nikto nemôže dať. Prostriedky na obživu áno, ale zdravie, žiaľ, nie. Napriek tomu, že po tom túžil oveľa viac. Netrúfal si prosiť o niečo, čo z ľudského hľadiska nebolo možné. Preto radšej prosil o to, čo mohol dostať. Napokon, „v rámci svojich možností“ sa zas nemal až tak zle. Akosi sa mu predsa len darilo „plávať“ týmto životom.
Koľko ľudí žije svoj život „v rámci svojich možností“. Každý deň sa stretávame s otázkou: „Ako sa máš?“ A odpoveď znie často dosť skepticky: „V rámci možností dobre. Nejako už ten svoj život dožijem…“ Tento postoj môže súvisieť so vzťahmi, s budúcnosťou, s nečistým svedomím, so zmyslom ľudského bytia… Ale prečo nejako dožiť, prečo vlastne nechceme viac? Pretože si myslíme, že to inak ani nie je možné, že sa s danou situáciou jednoducho musíme zmieriť…
Chorý človek čakal, že dostane, o čo prosil. Nedostal to, ale dostal oveľa viac. Nepredstaviteľne viac. Bolo to presne to, po čom túžil najviac. „Peter však povedal: Striebro ani zlato nemám, ale, čo mám, to ti dám. V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3,6)

Pane, prosím, otvor moje oči, aby som videl, že Ty mi ponúkaš oveľa viac, než mám odvahu prosiť. Daj mi dôveru v to, že Ty môžeš naplniť moje skutočné potreby aj vtedy, keď sa mi to zdá nemožné.

Jan Dymáček