Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život. (Ján 3,16)
Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska. (1Ján 4,8)

Filozof Descartes vyhlásil: „Myslím, teda som.“ Môžeme s ním určite súhlasiť a byť hrdí na to, že sme mysliaci, pragmatickí ľudia. Problém je v tom, že súčasný svet potrebuje aj iné vlastnosti človeka, ako je len myslenie a pragmatickosť.
Mám knihu s názvom „Milujem, teda som“, čo je parafráza spomínaného citátu filozofa. A presne toto som mal na mysli. Rozum je síce úžasná vec, ale zisťujeme, že nielen myslenie, ale aj pozitívny cit robí z ľudskej bytosti „človeka“. Preto nielen myslím, ale aj milujem, teda som.
Je takmer zbytočné hovoriť o tom, že slovo „láska“ je dnes veľmi sprofanované. Dôležité je pripomenúť, že všetci túžime po skutočnej láske, a chceme ju prežívať, dávať, ale hlavne – túžime ju dostávať. Teda byť milovaní. Doc. PhDr. Jaroslav Koch napísal:
„Byť milovaný je základná psychická potreba dieťaťa. Nemilované deti žijú, ale sú z nich bezcitní psychopati a asociálni jedinci. Nemajú nikoho radi. Striedajú zamestnania, manželských partnerov, priateľov atď. Dieťa nutne potrebuje matkinu lásku a nehu.“ Dieťa potrebuje dostatok lásky.
Láska – to nie je len, že nám dá niekto jesť alebo nás niekto ošetrí. Láska je vzťah, a preto musí dieťa cítiť, že ho má niekto rád. Túži sa cítiť bezpečne a mať svoje miesto na svete. Vytvoriť s niekým nerozlučný zväzok, možno na život a na smrť. Chce mať istotu, že niekomu patrí a niekto patrí jemu.
Možno je namieste otázka: „Ale čo dospelý človek, ten nepotrebuje dostatok lásky? Nepotrebuje istotu, že niekomu patrí, že ho má niekto rád? Nepotrebuje pocit bezpečia?“ Všetci vieme, že potrebu a túžbu byť niekým milovaný, naozaj milovaný, nepociťujú iba deti, ale každý človek v každom veku.

Vďaka Pane, že u Teba môžem vždy nájsť to, čo potrebujem vrátane lásky.

Ján Dymáček