Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá vychádzala z jeho úst. A hovorili si: „Či to nie je Jozefov syn?“

Lukáš 4,22

História sa opakuje. Ničím sa nelíšime od predchádzajúcich generácií. Stačí, aby väčšina prikývla a my sa radi pridáme, aj keď kdesi vo vnútri si možno myslíme niečo iné.

V sobotu ráno bola synagóga plná. Ježiš prečítal text proroka Izaiáša určený na ten deň. Ľudia si všimli, že číta inak ako ostatní. V jeho podaní zneli prorokove slová aktuálne a prinášali im nádej.

Všetci Ježišovi prisviedčali. Dokonca aj farizeji a zákonníci prikyvovali, pretože vedeli, že pred nimi stojí Mesiáš. Zatiaľ nemali odvahu postaviť sa proti väčšine. V tej chvíli bolo pre nich pohodlnejšie prikyvovať s ostatnými. Navonok súhlasili, ale v ich srdci sa pomaly rodil plán, ako sa tohto tesára zbaviť.

Aj ja sa často správam ako veterník na štíte domu otáčajúci sa podľa smeru vetra. Zatiaľ čo v jeho prípade je to jeho úloha, v mojom prípade je to prejav slabosti.

Ježiš je zvláštna postava v dejinách. Rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Tí prví v ňom vidia svojho Spasiteľa, tí druhí mu prikyvujú, len keď sa im to hodí. Takto prijímať Mesiáša však nemá význam. Môže to síce priniesť okamžitú výhodu, ale z hľadiska večnosti je to úplne bezvýznamné.

V živote sa dostávame do situácií, keď máme chuť uveriť tomu, čo Ježiš hovorí. Túžime byť slobodní a nezávislí od toho, čo nám niekto predkladá ako vec, ktorej máme veriť.

Mesiáš nám ponúka slobodu. Chce, aby sme prisvedčili, len ak s ním súhlasíme. Nechce, aby sme boli veterníkom na štíte domu.