Potom som videl lesk, akoby lesk mosadzného zrkadla, ktorý vyzeral ako oheň aj zvonka aj zvnútra až hore k miestu, ktoré vyzeralo ako bedrá. No ďalej od miesta, ktoré vyzeralo ako bedrá, videl som niečo podobné ohňu, čo bolo obklopené jagotom. Vyzeralo to ako dúha, ktorá býva na oblaku za daždivého dňa. Tak vyzerala podoba Hospodinovej slávy. Keď som ju videl, padol som na tvár a počúval som hlas, ktorý ma oslovil. Ezechiel 1,27.28

Z času na čas sa stretávam s krásou, ktorú by som rád nejako zachytil alebo zaznamenal, ale v okamihu zistím, že to nedokážem, že to nie je možné. To ma priviedlo k poznaniu, že niektoré skutočnosti sa nedajú posunúť ďalej.
Biblia obsahuje knihy, ktoré zachytávajú tzv. proroctvá. Môj otec nazýval tieto proroctvá ako „dejiny písané dopredu“. Kniha proroka Ezechiela je jednou z týchto kníh a okrem iného sa v nej jej autor pokúša zachytiť svoje stretnutie s Bohom. Zisťuje pritom, že mu chýbajú vhodné slová, ale aj tak sa nevzdáva.
V živote mi často chýbali tie spávne slová. Nie vždy je jednoduché odovzdať ďalej to, čo som prežil. Napriek tomu sa o to pokúšam, pretože si prajem, aby moji blízki zažili niečo podobné.
Týka sa to aj viery. Môžeme sa o ňu deliť, takisto môžeme rozprávať o tom, čo nám dáva i berie. Nie sme však schopní posunúť ju ďalej. Viera je totiž niečo, čo musí nájsť a prežiť každý sám.
Aj tak majú však naše pokusy opísať neopísateľné zmysel. Niekoho totiž môžu inšpirovať k tomu, aby sa pokúsil nájsť to, čo sa mu snažíme tak kostrbato opísať. A to platí nielen v oblasti viery.

Bože, ďakujem Ti za túžbu poznávať to, čo sa dá ťažko opísať. Daj mi, prosím, vhodné slová, keď sa chcem o to podeliť.