Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Prvý list Tesaloničanom 4,13

Úvodným textom začína Pavlov najrozsiahlejší opis druhého príchodu. Z hľadiska podrobností týkajúcich sa vzkriesenia svätých ide o najúplnejší text v Novej zmluve. Na druhom mieste je text 1 Kor 15,51-55.
Apoštol začína slovami o nádeji. Pavol vníma druhý príchod ako „blažené splnenie nádeje“. (Tít 2,13) V Prvom liste Tesaloničanom rozoberá túto nádej a uvádza niektoré jej dôsledky.
Veriaci v Tesalonike uverili len nedávno. Potrebovali mať túto nádej. Úmrtie niekoľkých bratov a sestier ich zastihlo nepripravených. Zrejme sa domnievali, že všetci veriaci sa dožijú Kristovho návratu.
Členovia cirkvi v Tesalonike ich museli pochovať. Čo s nimi bude?
Táto bolestná udalosť trápila a dodnes trápi mnohých. Nikto z nás predsa smrti neunikne. Aký je jej zmysel? Aký zmysel má život, ktorý je odsúdený skončiť tak beznádejne? Tieto otázky zamestnávali a stále zamestnávajú filozofov, teológov aj obyčajných ľudí. Najuspokojivejšiu odpoveď ponúka práve apoštol Pavol.
Pavol píše, že nechce, aby veriaci nevedeli, čo sa stane s tými, ktorí zomreli. Nechcel, aby smrť milovaných ľudí otriasla ich vierou. Nechcel, aby sa stali ľuďmi „bez nádeje“. To ho prinútilo k tomu, aby sa zaoberal témou vzkriesenia svätých. (1 Tes 4,14) Apoštol Pavol chápal kresťanstvo ako „náboženstvo nádeje“. V Liste Rimanom nazýva Pána Boha „Bohom nádeje“. (Rim 15,13) Poznamenáva, že ako kresťania sa „chválime nádejou na Božiu slávu“. (Rim 5,2)
Nádej nie je nejaké zbožné prianie. Nádej je viera, že nejaká konkrétna vec sa stane. Dôvera v to, čo Boh učiní v budúcnosti, spočíva na tom, čo urobil v minulosti. Preto Pavol píše, že všetko „čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej“. (Rim 15,4)