Mýtnik však stál v diaľke a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“

Lukáš 18,13

Keď dvaja ľudia robia to isté, nemusí to byť to isté. Povedali sme to už včera, keď sme počúvali Ježišov príbeh o farizejovi, jednom z dvoch mužov, ktorí prišli do chrámu, aby sa pomodlili. Farizej a mýtnik prišli spolu, ale medzi nimi je obrovská priepasť. Každý z nich prichádza na toto posvätné miesto s úplne inou pohnútkou.

Dnes sa bližšie pozrieme, čo priviedlo do chrámu muža, ktorým väčšina Židov opovrhovala pre jeho povolanie. Bol to výberca daní. Židia takých ako on považovali za kolaborantov, pretože spolupracovali s rímskou okupačnou správou.

Farizej prišiel do chrámu, aby sa pochválil svojím príkladným životom. Mýtnika priviedla do chrámu túžba po odpustení. Pozná svoju minulosť a obáva sa o budúcnosť. Vie, že ak sa nezmieri s Bohom, čaká ho smrť a hrob.

Mýtnik do chrámu prináša svoje hriechy a chce ich tam nechať. Odovzdáva ich Stvoriteľovi v nesmelej nádeji, že mu odpustí a dá mu silu do ďalších dní. Nie je spokojný s tým, aký je. Hľadá odpustenie a zmierenie s Bohom.

Farizejov vstup do chrámu bol suverénny. Jasne dal najavo, že od Stvoriteľa nič nepotrebuje. Mýtnik nesmelo zastal vzadu. Nie si je istý, či človek ako on vôbec môže do chrámu vstúpiť. Mne je však príkladom v tom, čo môžem urobiť so svojimi hriechmi a minulosťou. Aj ja môžem prosiť: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ A Boh ma vypočuje.