Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má.“ Lukáš 12,41.42

Z týchto Ježišových slov sa vynára spoločný „menovateľ“ – zodpovednosť. Každý deň dostávam od Boha množstvo darov a milostí, aby som svoj život prežil „pod krídlami“ jeho lásky a mohol splniť tie úlohy, ktoré odo mňa očakáva. Pocit zodpovednosti za prijaté dary by ma mal „nútiť“ byť zodpovedným otcom, matkou, dieťaťom, učiteľom, lekárom, sestričkou, šoférom…
Dávam Bohu svojím životom dostatočnú odpoveď vďaky za zverené dary a milosti, ktoré mi dáva? Nezľahčujem si to niekedy ako žiak učenca, o ktorom bude reč? Jeden príbeh rozpráva o učencovi, ktorý cestoval so svojím žiakom. Ten sa mu staral o ťavu. Jedného dňa bol veľmi unavený a po príchode do hostinca si hneď ľahol so slovami modlitby: „Bože, ja už nemám síl. O ťavu sa, prosím ťa, postaraj ty.“ Na druhý deň bola ťava preč. Učenec sa pýta: „Kde je naša ťava?“ „Neviem, bol som unavený, tak som ju zveril do Božích rúk, musíš sa spýtať jeho. Učíš ma, ako máme Bohu vo všetkom dôverovať.“ „Bohu máš dôverovať nadovšetko,“ povedal učenec, „ale ťavu si mal najprv uviazať a tak ísť spať. Boh totiž nemal iné ruky, iba tie tvoje.“
„Pán mu povedal: ‚Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána!‘“ (Matúš 25,23)