Tu povedal Ježiš Dvanástim: Aj vy chcete odísť? Odpovedal mu Šimon Peter: Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života… (Ján 6,67.68)

Hovorí sa, že rodičia by nemali stáť nad hrobom svojich detí. Je to pravda, pretože to neskutočne bolí! Nám bolo súdené zažiť takúto skúsenosť trikrát! Nie je to nič v porovnaní s časom, ktorý bezohľadne vzal život každému, komu chcel. Napriek tomu som sa nedokázala ani tretíkrát zbaviť dotieravej otázky: „PREČO?“
Boh má predsa obrovskú moc, nič preňho nie je nemožné! Verím tomu bez najmenšieho zaváhania. Verím, ale nerozumiem. Cítim Jeho náruč a súčasne bolesť. Tak rada by som poznala odpoveď! Tou je však len ticho, mlčanie nebies a pocit, že z môjho srdca už veľa nezostalo.
Zrazu som si spomenula na slová, ktoré boli donedávna pre mňa len súčasťou biblického textu: „Aj ty chceš odísť?“ Neviem. Mala by som? Stal by sa tým život znesiteľnejším?
Hľadím z okna na pestrú jesennú krajinu. Milujem jeseň, lebo je krásna a smutná zároveň. Dlho sa pozerám na hladinu rybníka, na padajúce lístie, ktoré kolísavo poletuje vzduchom. Rozmýšľam a čas plynie.
Napokon odchádzam od okna: Oblečiem si bundu a so zvláštnym pocitom pokoja sa stávam súčasťou krásneho obrazu za oknom. Brodím sa opadaným lístím, vysoké buky sa stávajú jedinými svedkami môjho vyznania: „Pane, vôbec, ale vôbec Ti nerozumiem. Kam by som však šla? Ty jediný máš slová večného života. Ja Ti verím!“

Olga Chytková