Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne! Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! (Ján 14,11.12)

V tomto texte Pán Ježiš dvakrát používa rozkazovací spôsob slovesa verte (pisteuete), podobne ako v prvom verši. Hovorí učeníkom, že aj keď to zatiaľ úplne nechápu alebo tomu nerozumejú, majú veriť. Stretávame sa tu s vierou ako so zásadným princípom napriek životným okolnostiam a momentálnej neschopnosti porozumieť im. V našom živote sa môžeme dostať do situácií alebo obdobia, keď nerozumieme, čo sa deje. Nerozumieme Bohu a máme veľa otázok, podobne ako vtedy učeníci. Sú chvíle, keď nevidíme zmysel a cestu, o ktorej hovoril Pán Ježiš. Vtedy nezostáva nič iné, než napriek všetkému veriť. Pretože viera je to jediné, čo zostáva, aj keď sa všetko ostatné rúca.
Je to život zachraňujúca, jákobovská viera, ktorá sa zavesí a nepustí. Je to vytrvalosť vo viere, ku ktorej sme vyzývaní v Liste Židom: „Títo všetci umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale iba z diaľky to videli a pozdravovali. Vyznávali, že sú na zemi cudzincami a pútnikmi.“ (Žid 11,13) Je to Habakukovo (a neskôr Pavlovo): „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1,17)
V slovách zaznamenaných u Jána 14,1-11 nás Pán Ježiš pozýva na cestu viery. Toto pozvanie sa prelína celou Bibliou.

Náš Pane, Ty vieš, že niekedy nerozumieme, nevidíme zmysel a cieľ toho, čo sa s nami deje. Ale chceme Ti veriť, zavesiť sa vierou na Teba a nikdy sa Ťa nepustiť. Ty si naša jediná nádej, keď všetko ostatné padne.

Hanka Machová