Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala. Komu sa málo odpúšťa, ten málo miluje.

Lukáš 7,47

Ježiš je na hostine v dome farizeja Šimona. Podľa starej kresťanskej tradície Ježiš zbavil Šimona malomocenstva. Šimon sa mu chcel touto hostinou odvďačiť.

Všetko šlo podľa plánu. Dom bol plný vzácnych hostí. Samí VIP obyvatelia mesta. Zrazu sa tam objavila žena, ktorá mala zlú povesť. Vrhla sa Ježišovi k nohám. Lukáš píše, že ich začala „máčať slzami a utierať svojimi vlasmi. Bozkávala mu nohy a natierala ich voňavým olejom“ (Lk 7,38).

V miestnosti nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len vzlyky ženy pri Ježišových nohách. Šimon nevie, čo má robiť. Cíti sa urazený. Hlavne preto, že Ježiš neprotestuje. V duchu si hovorí: „Keby to bol prorok, vedel by, čo je to za ženu, ktorá sa ho dotýka, vedel by, že je to hriešnica.“ (Lk 7,39) V porovnaní s touto hriešnou ženou sa Šimon cítil v pohode. Mal pocit, že on je v poriadku.

Ježiš číta jeho myšlienky. Pýta sa ho: „Šimon, kto je vďačnejší? Dlžník, ktorému veriteľ odpustil päťdesiat denárov alebo ten, komu odpustil päťsto denárov?“ Farizej odpovedá, že čím väčší dlh, tým väčšia vďačnosť. V tom okamihu si uvedomil, že ani on nie je bez hriechu. Díva sa na ženu očami svojho Spasiteľa a neodsudzuje ju.

Milujem tento príbeh. Pripadám si ako táto žena. Som rád, že Ježiš nehľadí na veľkosť hriechu, ale na túžbu hriešnika zmeniť sa. Vie, že väčší hriešnik môže byť paradoxne bližšie k Bohu ako ten, kto si vo svojej samoľúbosti a pýche myslí, že je všetko v poriadku.