Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Lukáš 20,31–40

Saduceji chceli Ježiša zatiahnuť do riešenia absurdnej dilemy, aby zosmiešnili farizejov, ktorí verili vo zmŕtvychvstanie. Ježiš upriamuje ich pozornosť na Boha, ktorý nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú. Vo vzkriesenie a v život vo večnosti saduceji totiž neverili.
Ja verím Ježišovým slovám o vzkriesení a živote v nebi, o mieste, ktoré pripravil aj mne. Svoj pozemský život beriem iba ako jednu etapu na ceste do neba, ktorá je však veľmi dôležitá, lebo počas nej môžem „ovplyvniť“ moje prebývanie v nebi, ten čas, keď uvidím Otca z tváre do tváre. Ako prežívam svoj život? Je pre mňa Boh živým Bohom, s ktorým sa rád a často stretávam v modlitbe, pri čítaní Božieho slova, pri návšteve kostola či zboru, pri stretnutiach s blížnymi?
Každé moje rozhodnutie počas života na zemi, vyslovené slová, vykonané skutky, moje postoje by mali vyjadrovať moju dôveru v živého Boha. V Boha, s ktorým ráno vstávam a večer zaspávam. Ktorého sa pýtam, či som tam, kde ma chce mať On, či robím, to čo chce On, či premýšľam nad tým, čo chce On… Ak takto žijem každý deň, tak prechod do ďalšej etapy môjho života bude celkom prirodzený, možno taký prirodzený, ako boli etapy od detstva po dôchodok…
„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17,3)