Bázeň pred Hospodinom je začiatkom poznania, múdrosťou a výchovou len blázni pohŕdajú. Syn môj, počúvaj otcovo napomenutie a nepodceňuj matkino poučenie, lebo oni sú pôvabným vencom na tvojej hlave a náhrdelníkom na tvojom krku. (Prísl 1,7-9)

Vedomie viery v Božiu existenciu sa v mojom živote spája s prvými spomienkami z detstva. V našej katolíckej rodine sme mávali spoločné večerné pobožnosti. S rodičmi sme si kľakli a nahlas sa modlili modlitby: Otčenáš, Zdravas Mária a Anjeli Boží. Tieto rodinné pobožnosti formovali moje ďalšie prežívanie osobných pobožností. Vo veciach viery som urobil svoje prvé rozhodovanie v druhej triede základnej školy. Bolo to v 60. rokoch minulého storočia, keď som bol pozvaný na vyučovanie náboženstva a súčasne do detskej komunistickej organizácie Iskričky. Obe aktivity sa časovo prekrývali, tak som sa musel rozhodnúť. Vybral som si možnosť, ktorú som považoval za dôležitejšiu, pretože v nej šlo o večné hodnoty.
V šiestej triede sme sa začali učiť o vývojových stupňoch ľudských predkov. Viac som veril pánu farárovi, ktorý nám rozprával o stvorení sveta, než pani učiteľke. Rozhodla sa, že ma vyskúša práve z vývoja opočloveka. Nemal som nikoho, kto by mi poradil, že takúto situáciu možno odosobniť úvodnou vetou: „Evolučná teória učí, že…“ Cítil som, že ak budem rozprávať o vývoji živočíchov, zapriem svojho Stvoriteľa. Z čítania v kostole som poznal Ježišove slová: „Kto zaprie mňa pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred nebeským Otcom.“ Zároveň som chcel ukázať, že látku ovládam. Učiteľka mi pomáhala otázkami a zo mňa to liezlo ako z chlpatej deky. Nakoniec povedala:
„Tak vidíš, že to vieš.“ Dala mi trojku a ja som jej slová považoval za výsmech mojej „zrady Ježiša“.
Počas dospievania som sa prestal modliť naučené modlitby, pričom Božia existencia bola pre mňa nad slnko jasnejšia. Mal som síce pochybnosti o Božom charaktere, ale to je iná kapitola.

Otče na nebesiach, ďakujem Ti za rodičov, ktorí mi dali základné poznatky o tom, ako k Tebe prichádzať.

Jaroslav Skoumal