Veď ty si moja nádej, Pane, Hospodin, tebe dôverujem od mladosti. (Žalm 71,5)

Moji rodičia boli kresťania. Mama svoju vieru čerpala z pravoslávia a katolíctva. Ocko bol „vlažný“ evanjelik. Mama nás učila modliť sa, vodila nás do kostola, spievala s nami duchovné piesne a zoznamovala nás s Bohom v bežnom živote. Úcta k ľudskému životu a poctivej ľudskej práci, ako aj dobrý vzťah k ľuďom tvorili základ. Pevné a často aj odvážne postoje rodičov boli pre nás deti v časoch protináboženských tlakov veľmi dôležité.
Všetky tieto okolnosti formovali môj postoj k Bohu. Otázky, ktoré mi kládli moji spolužiaci a učitelia, zostávali, ale netrápil som sa nimi. Na začiatku dospievania som svoj postoj k Bohu zatlačil do úzadia. Pretože som nečítal Bibliu, nemal som dôvod ani silu niečo riešiť.
Zmena nastala, keď sme začali študovať Bibliu, ktorú do nášho domova priniesla opäť mama. Poznanie Biblie mi pomohlo získať viac informácií a vytvoriť si určité obranné postoje. Nebolo to už o tom, že „niekto alebo niečo niekde existuje“. Prestali ma zaujímať predstavy autorov science fiction alebo fantasy. Nahradili ich obrazy z Biblie, ktoré mi poskytli jasnejší pohľad na Boha, svet, život a pozadie mnohých udalostí, ktorým som nerozumel a pre ktoré sa mi natískala otázka: Prečo?
V hľadaní odpovedí na mnohé „prečo“ mi pomohol koncept veľkého zápasu medzi dobrom a zlom. Pochopil som, že nežijem v dokonalom svete a nepoznám pozadie všetkých životných situácií. Vďaka Biblii som spoznal Boha, Stvoriteľa vesmíru, ktorý chce moje dobro. Ježiš dokázal svoju lásku v obeti, lebo dal svoj život za môj život. Strelka môjho „životného kompasu“ sa napriek mojej ľudskej slabosti a pádom stále otáčala podľa pôsobenia Svätého Ducha. Viera v Boha ma dodnes chráni od zbytočných strát a poskytuje mi tiež radosť zo života s výhľadom za obzor, odkiaľ očakávam…

Nebeský Otče, ďakujem Ti, že si ma našiel, že ma vedieš a neopúšťaš.

Edvard Miškej