Ježiš im odpovedal: Majte vieru v Boha! (Mar 11,22)

Ľudia predpokladajú, že veria v Boha a pritom to nemusí byť pravda. Pri spätnom pohľade na môj život môžem povedať, že viera v Boha, ktorú som mala dvadsať rokov, nebola pravá viera.
Môj životný príbeh sa začal v roku 1897. Vtedy sa narodila moja babička, ktorá zohrala kľúčovú úlohu nielen ako predok mojej rodovej línie, ale aj v mojom duchovnom živote.
Pochádzala z chudobnej rodiny a jej otec, alkoholik, priviedol svoju rodinu na mizinu. Babičkine dve sestry zomreli pomerne mladé v liečebni. Vtedy sa rozhodla, že nechce žiť takým životom vo svete plnom zla. Zaumienila si teda, že vstúpi do kláštora, kde bude ako mníška izolovaná od všetkých pozemských strastí.
Boh s ňou však mal iný plán. Poslal jej do cesty muža, do ktorého sa zamilovala, a tak zabudla na svoje zlé skúsenosti z manželstva svojich rodičov a vydala sa. Mala už štyridsať rokov, keď sa jej narodila jediná dcéra – moja mama.
Babička mi pred smrťou stačila povedať o viere v Boha a naučila ma jednoduchú modlitbu. Jej svedectvo som uchovala vo svojom srdci a každý večer som sa modlila k Bohu a predkladala mu svoje detské starosti. Takúto vieru som praktikovala dvadsať rokov. Vzhľadom na odmietavý postoj mojich rodičov som vieru vnímala ako svoje tajomstvo – tabu, o ktorom sa nehovorí. Celý čas som stagnovala a duchovne nerástla.
Až po dvadsiatich rokoch som sa prostredníctvom zdravotných prednášok dostala k štúdiu Biblie. V mojom živote začala rásť živá viera a tento nový život ma naplnil uspokojením, dal mi zmysel a cieľ. Konečne som mohla prežívať skutočnú radosť z viery v Boha.

Milý Pane Ježišu, ďakujem, že nás vedieš životom tak, aby sme Ťa mohli spoznať celým svojím srdcom a uveriť v Teba.

Věra Odstrčilová