Ustavične sa radujte. Neprestajne sa modlite. Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. (1Tes 5,16-18)

Poznám kresťanov, podľa ktorých radosť do života viery až tak nepatrí. Podľa nich by sa mali na bohoslužbe spievať radšej pomalé a ťahavé piesne, pretože pri nich človek necíti potrebu reagovať na ich rytmus. Aj naša tvár by mala vyjadrovať vážnosť doby, v ktorej žijeme.
Na jednom stretnutí učiteľov sobotnej školy som počul, že na našich bohoslužbách dnes nie je priestor na prejavy radosti, pretože doba je vážna. Najväčším šokom pre mňa bolo, že všetci prítomní súhlasne prikyvovali.
O to väčšiu radosť mi urobil môj mladší duchovný súrodenec, ktorý skôr, než na bohoslužbe zahral na trúbku, povedal: „Vždy som tu hrával ťahavé a vážne melódie. Určite patria do života kresťana. Dnes by som to však rád zmenil. Pripravil som si živšiu pieseň a dúfam, že aj vám prinesie radosť. Veď vďaka tomu, čo pre nás Ježiš urobil, by radosť a šťastie mali byť hlavnou náplňou nášho života.“ Potom zahral krásnu skladbu, počas ktorej som cítil radosť z toho, že vďaka Ježišovi sa môžem tešiť na večný život v Božom kráľovstve, kde budú znieť krásne piesne, v ktorých budú spasení spievať o svojej vďačnosti a radosti.
Myslím, že by sme sa nemali báť vyjadriť radosť. Nielen v našom osobnom živote, ale aj počas bohoslužieb. Nebojme sa spievať radostné a veselé piesne a ani sa neobávajme nimi oslavovať Ježiša za to, čo pre nás vytrpel. Veď on to urobil práve preto, aby sme sa namiesto utrpenia mohli radovať z toho, že máme miesto v nebeskom kráľovstve.

Bože, vždy keď Ťa chválim, prežívam radosť. Si taký úžasný, že mám stále dostatok dôvodov byť vďačný. Ďakujem.

Vlastimil Fürst