Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ Lukáš17,17–19

Ježiš mi každý deň ponúka veľa možností stretnúť sa s ním osobne, aby mohol liečiť moje choroby, slabosti, neduhy, zlyhania a posilniť ma do každodenných „bojov“ so zlom a zlým. Desiati malomocní zďaleka zastali a hlasno kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Títo malomocní muži sa zverili do rúk mocného Boha. Uverili Ježišovým slovám a išli sa ukázať kňazom. Ich poslušnosť priniesla síce uzdravenie, ale nie vďačnosť. Až na jedného. Ten sa vrátil a veľkým hlasom velebil Boha. Tí deviati uprostred radosti zabudli na Ježiša. Muž, ktorý sa vrátil a zveleboval Boha, mi ukazuje cestu. Dnes budem premýšľať, či som Bohu dostatočne vďačný za všetko to, čo denne od neho dostávam.
Vďačnosť je dôležitou cnosťou, ktorú by som si mal denne osvojovať. Celý môj život by mal byť neustálym vzdávaním vďaky. Najprv Bohu za jeho dary a dobrodenia a potom aj tým, prostredníctvom ktorých dostávam toho veľmi veľa. Patria k nim rodičia, deti, vnúčatá, priatelia, učitelia, profesori, kolegovia, lekári, zdravotné sestry, susedia…
„Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou; on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi.“ (Žalmy 103,1–5)