A napokon, mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a zabite ich predo mnou.

Lukáš 19,27

Končí sa ďalšie Ježišovo podobenstvo. Rozprával ho ľuďom, ktorí mali tendenciu tlačiť ho k tomu, aby už konečne vyvolal povstanie, ktoré by prinieslo Izraelu nezávislosť od Ríma.

Obyčajní ľudia radi verili tomuto tradičnému pohľadu na úlohu Mesiáša. Túto myšlienku propagovali aj vtedajší teológovia, pretože aj oni túžili po slobode. Vedeli, že Mesiáš má priniesť oslobodenie od hriechu, ale aj v ich prípade platilo, že „prianie je otcom myšlienky“.

Ježiš sa ich snažil presvedčiť, že svojím postojom škodia nielen celému národu, ale aj sebe. Často s nimi diskutoval. Pomedzi riadky im hovoril to, čo bežní ľudia nedokázali pochopiť. Oni to chápali, ale nechceli prijať, čo im hovoril.

Čas Ježišovho pôsobenia sa pomaly blížil ku koncu. Proti farizejom a zákonníkom musel použiť tvrdšie argumenty. Nalieval im čisté víno. Na konci tohto podobenstva otvorene hovorí, ako skončia všetci tí, ktorí ho odmietnu prijať za svojho vodcu.

Jedného dňa bude súd. Tí, ktorí odmietli večný život, navždy zomrú. Nebude žiadna ďalšia šanca. Židovskí kňazi vedeli, kto je Ježiš, a predsa ho odmietli. Pochopili jeho ponuku nebeského kráľovstva, ale radšej chceli kráľovstvo pozemské.

Stvoriteľ mi dáva slobodu. Nemusím ho rešpektovať a nemusím mať rovnaké hodnoty. Môžem zostať na strane zla. K slobode patrí nielen možnosť rozhodovať sa, ako chcem, ale aj vedomie, že moje rozhodnutia majú svoje dôsledky. V prípade Božieho kráľovstva je to život alebo smrť.