Moje útočisko a moja pevnosť je môj Boh, v ktorého dúfam. Žalmy 91,2

Písmo hovorí, „že sa treba stále modliť a neochabovať“. (Luk 18,1) Ak ľudia niekedy cítia potrebu modliť sa, tak je to vtedy, keď im ubúda síl a zdá sa, že im život uniká. Zdraví ľudia často zabúdajú na vzácne dary milosti, ktoré deň čo deň, rok čo rok dostávajú. Nechvália Boha za jeho dobrodenia. Keď však príde choroba, spomenú si naňho. Človek cíti potrebu Božej pomoci, keď ho sily opúšťajú. Náš milosrdný Boh sa neodvráti od toho, kto úprimne hľadá jeho pomoc. V chorobe i v zdraví je naším útočiskom.
Ako sa otec zmilúva nad synmi, tak sa Hospodin zmilúva nad tými, čo sa ho boja. On vie, ako sme utvorení, pamätá, že sme prach. (Ž 103,13.14) (MH 225; CZ 159)

Pane Bože, naozaj je pravda, že sa modlíme až vtedy, keď si sami nevieme poradiť. Ďakujeme, že napriek tomu nás neopúšťaš a si ochotný pomôcť nám.