Dávid vystupoval hore Olivovým vrchom a cestou plakal, hlavu mal zahalenú a šiel bosý. I všetok ľud, ktorý bol s ním, si zahalil hlavu a pri výstupe plakal.

2Sam 15,30

Skľúčený Dávid pokorne vyšiel bránou Jeruzalema. Z trónu, z paláca a od Božej truhly ho vyháňa vzbura jeho milovaného syna Absolóna. Ľud ho nasledoval v dlhom, smútočnom sprievode. Keď kráľ vystúpil na vrch, sklonil sa k modlitbe; svoje bremeno zveril Hospodinovi a pokorne prosil o Božie zľutovanie. Stále myslel na svoj veľký hriech a v tomto sprisahaní poznal spravodlivý Boží trest. Meč, ktorý nemal odísť z jeho domu, bol vytasený. Ako málo je tých, čo znášajú pokarhanie a trest s takou trpezlivosťou a odvahou ako on!

Tento úsek jeho života, keď znášal tie najkrutejšie urážky a bezprávie, ale v ktorom prejavil takú pokoru, nezištnosť a šľachetnosť, bolo vlastne najskvelejším úsekom celého jeho života. Nikdy nebol vládca Izraela pred nebom väčší, než v tejto hodine svojho najhlbšieho poníženia.

Trest vymeraný Dávidovi je dôkazom, že Hospodin nemôže trpieť alebo ospravedlňovať hriech. V Dávidovom živote môžeme pochopiť, ako Boh aj svojimi, pre nás nevyspytateľnými súdmi, uskutočňuje svoje milosrdné a blahodarné zámery. Boh dopustil, aby Dávida stihol trest, ale zachoval ho pri živote. V taviacej peci sa majú cenné veci očistiť, nie zhorieť. (PP 558–561; PP 731–738)

Pane, Tvoja moc a múdrosť dosiahnuť súdmi milosrdné zámery je nevyspytateľná. Skláňame sa v pokore pred Tebou.