Keď sa traja Jóbovi priatelia dopočuli o všetkom nešťastí, ktoré ho postihlo, každý z nich sa vydal na cestu. Elífaz z Témanu, Bildad zo Šúachu a Cófar z Naamy sa stretli, aby mu išli prejaviť sústrasť a potešili ho. Keď ho zazreli z diaľky, ani ho nespoznali. Vtedy nahlas zaplakali, všetci si roztrhli šaty a vyhadzovali prach, aby im padal na hlavu. Nato si sadli k nemu na zem a bez slova sedeli sedem dní a sedem nocí, pretože videli to veľké trápenie. Jób 2,11-13

Jóbovu knihu považujú za najstaršie biblické literárne dielo. Snaží sa hľadať odpovede na otázku, prečo sa zlé veci stávajú aj dobrým ľuďom. Jóbovi priatelia sa k tejto otázke vyjadrujú ako naslovovzatí odborníci. Pre trpiaceho Jóba však boli oporou celých sedem dní a nocí – pokiaľ boli ticho.
Len čo otvorili ústa, bola to hotová katastrofa. Začali mudrovať o zákone, hľadať príčiny a následky, až došli k názoru, že čím väčšie nešťastie, tým väčší bol hriech. A Jób by sa mal teda zamyslieť… Ďakujem pekne za takých kamarátov.
Mlčať je niekedy zlato – najmä vtedy, ak nemáme čo povedať. Hovoriť len preto, aby reč nestála, zvlášť v situácii, keď niekto trpí, je veľký omyl. Trpiacemu lepšie prejavíme súcit, keď budeme pri ňom sedieť, držať ho za ruku, mlčať a pre-dovšetkým počúvať.
Poznáte niekoho, kto trpí a potreboval by povzbudiť?
Navštívte ho, mlčte a počúvajte. Uvidíte, že to funguje…

Pane, daj nám citlivé srdce voči utrpeniu našich blížnych. Nauč nás v tichosti ich počúvať a vyjadriť svoj súcit tak, aby sme im boli skutočnou oporou.

Stanislav Bielik