Noach urobil všetko, čo mu rozkázal Hospodin. Noach mal šesťsto rokov, keď voda potopy zaplavila zem… Hospodin za ním zavrel koráb. Prvá kniha Mojžišova 7,5.6.16

Zabuchli ste si niekedy dvere a nemali ste kľúč? Raz sa to podarilo aj mne, keď som šiel v pyžame vyniesť kôš. Keď som sa vracal, zistil som, že kľúče som zabudol. Toto bol ten lepší prípad, lebo bola doma manželka.
V texte sa hovorí, že keď Noach vošiel do dokončeného korábu, Hospodin za ním zavrel dvere. Konštrukcia týchto dverí bránila prenikaniu vody do lode. Museli sa teda zatvárať zvonku.
Koráb bol plný zvierat a zásob potrebných na dlhý pobyt na „vodách potopy“. Napriek tomu by sa v ňom našlo miesto aj pre ďalších pasažierov. O tento výlet však nikto nestál, lebo všetci verili, že našej planéte nehrozí nijaké nebezpečenstvo.
Každý z nás sa občas ocitne pred zavretými dverami a nemôže vojsť. Ak sme zostali stáť pred obchodom, čaká nás minimálne nedobrovoľný pôst. Ak sú to dvere vlaku, ktorý nás má doviesť na letisko, z ktorého štartuje lietadlo na vysnívanú dovolenku, ide o oveľa väčší problém.
Aj to je však nič oproti tomu, keď ľudia, ktorým Noach dlhé desaťročia rozprával o potope, zrazu zistia, že neklamal… Už je však neskoro, lebo vstupné dvere do „záchranného člnu“ sa už nedajú otvoriť.
V knihe Zjavenie je napísané, že dvere do „neba“ sú pre nás zatiaľ otvorené. Takisto sa tam spomína, že sa blíži chvíľa, keď Boh tieto dvere zavrie a nikto ďalší už nevojde. Nechcel by som zostať stáť predo dvermi…

Bože, chcem vstúpiť do „nebeského korábu“. Verím, že všetko, čo hovoríš v Biblii o svojom kráľovstve, je pravda. A ja v ňom chcem byť.