Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane. Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde? (Luk 18,7.8)

Nedávno som čítala veľmi zaujímavé slová: „Príliš často sa modlíme, aby sme to v živote mali jednoduché, no tieto prosby bývajú len zriedka vypočuté. To, za čo sa potrebujeme modliť, sú korene siahajúce hlboko k Bohu, aby nás silný dážď a vietor neodfúkli od neho a neodniesli niekam preč.“ (Philip Gulley; kniha: Povídky z verandy; poviedka: Pěstování kořenů; vydal: Vyšehrad)
Nútilo ma to zamyslieť sa nad tým, kedy moja viera začala zapúšťať korene a či som pevne zakorenená v Pánu Bohu. Moje detstvo a puberta neboli len pekným obdobím. Niekedy to boli aj celkom nepríjemné chvíle, ktoré by mnohí nechceli zažiť.
Prežila som aj obdobie, keď som sa cítila byť životom „podvedená“. Zažívala som smutné veci a zdalo sa mi, že ostatní to nemajú také náročné ako ja. Potom sa môj postoj začal meniť. Nebolo to tým, že by som sa zrazu začala mať lepšie, ale tým, že Pán Boh nasmeroval môj pohľad inam, k Nemu. Keď som začala študovať Bibliu, modliť sa a brať Božie veci vážne, prestávali byť pre mňa dôležité veci, ktoré ma predtým trápili. Zrazu mi neprekážalo, že … Najdôležitejším sa pre mňa stal Pán Ježiš, ktorý sa mi dával stále viac poznať.
Keď som sa prestala pozerať na seba, na „nepriazeň svojho osudu“ a na ľudí okolo seba a začala sa viac zameriavať na Boha, veľa vecí som pochopila. Zažila som naplnenie Ježišových slov: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Ján 8,32) S Božou pomocou som postupne začínala chápať, že ak má niečo správne vyrásť, musí mať dobrú, hlboko preoranú pôdu. Za niektoré veci som sa naučila ďakovať a vidieť ich v inom svetle. Boli to práve hlboké brázdy, vďaka ktorým som bola hladená Božou milostivou a láskavou rukou.
Na všetko, čo som v živote prežila, som dostala silu od Pána Boha. A či som pevne zakorenená v Pánu Bohu ja? Náš Stvoriteľ občas nechá nejakú búrku prejsť okolo, aby som zosilnela. Jedno múdre príslovie hovorí, že „v núdzi spoznáš priateľa“. Každý z nás o tom vie svoje a môžem len potvrdiť, že v núdzi svojho života som dostala nesmiernu milosť a spoznala toho najlepšieho priateľa – Pána Boha. Nikdy nebudem mať dosť slov na to, aby som vyjadrila vďačnosť za to, že sa mi dal poznať. Celý môj život by bol biedny, nebyť môjho Vykupiteľa. Aj grécki básnici a filozofi museli priznať: „V ňom žijeme, hýbeme sa…“ (Sk 17,28) Ktosi vyslovil úžasné slová: „Nehovor pri pohľade na svet: Neverím v Boha, pretože ho nevidím. Povedz radšej: Neviem sa pozerať.“

Ďakujem Ti, Pane Bože, že si mi pomohol uvidieť Ťa. Prosím, pomôž nám hľadieť až do konca tým správnym smerom – na Teba.

Katarína Urbanová