Všimol som si zamestnanie, ktoré dal Boh ľudským synom, aby sa ním zapodievali. Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne. Kazateľ 3,10.11

Všetci veľmi dobre vieme, že sme smrteľní. Napriek tomu túžime po večnosti. Uvedomujeme si, že všetko v našom živote raz pominie, ale aj tak hľadáme niečo, čo zostáva. Prečo?
Šalamún hovorí, že Stvoriteľ do nás vložil túžbu po večnosti. Má to logiku. Ak sme Božím stvoriteľským dielom, nie produktom náhody, odrážame vlastnosti svojho Tvorcu. Presne tak, ako deti odzrkadľujú vlastnosti svojich rodičov. Keďže je Boh večný; túžime po večnosti aj my.
V Šalamúnových slovách sa ukrýva ešte jedna dôležitá informácia. V raji sa naši prarodičia dozvedeli, že dôsledkom hriechu bude „lopota“. Mnohí z nás si to nevedia predstaviť, pretože sme sa narodili na tej „šťastnejšej“ časti planéty. Pravda je taká, že väčšina ľudí však musí drieť, ak chce prežiť.
Najviac veriacich je teda tam, kde je bieda sprevádzaná drinou. Keď ľudia nevedia, či budú mať zajtra čo jesť, sú na Boží hlas oveľa citlivejší než my, čo sme pravdepodobne skutočný hlad nikdy nezakúsili.
Túžba po večnosti a viera, že vďaka Stvoriteľovi ju raz získame, nám dáva silu a odvahu prekonávať temné stránky života, o ktorých veľa nerozprávame. Nádej, že Boh raz túto túžbu splní, nám pomáha bojovať s chorobami a znášať príkoria. Táto nádej nás takisto posilňuje vyrovnať sa so smrťou najbližších.

Stvoriteľ, ďakujem, že aj do môjho vnútra si vložil túžbu po večnosti. Neraz mi pomohla znovu vstať a ísť ďalej.