Tí, čo šli vpredu, mu dohovárali, aby mlčal, ale on kričal ešte hlasnejšie: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“

Lukáš 18,39

Včera sme sa stretli so slepcom, ktorý túžil po zmene. Veľmi túžil opäť vidieť a nebyť odkázaný na milodary okoloidúcich. Už predtým počul o Ježišovi, ktorý uzdravoval chorých a dokonca vrátil zrak niekoľkým slepcom. Rád by sa s ním stretol. Nemal však nikoho, kto by ho k tomuto zázračnému liečiteľovi priviedol.

Teraz počuje hluk blížiaceho sa davu. Pýta sa, čo sa deje. Ľudia mu povedia, že prichádza Ježiš. Je na ceste do Jericha. V tej chvíli slepec vycíti príležitosť a rozhodne sa využiť ju. Keď sa zástup priblíži, začne hlasno volať. Obráti sa na Ježiša a prosí ho o milosť.

Jeho krik vadí ľuďom, ktorí Ježiša sprevádzajú. Chcú počuť, čo Ježiš hovorí, pretože jeho kázania sú jedinečné. Slepec kričí ešte hlasnejšie. Ľudia sa ho snažia umlčať. Krik sa stupňuje. Navzájom sa prekrikujú.

Z Lukášovho rozprávania mám pocit, že Ježiš bol v tom čase pre mnohých akousi atrakciou. Možno ako pre nás dnes cirkus, divadlo alebo futbalový zápas. Chceme byť pri tom a zažiť niečo, čím potom ohromíme každého, koho stretneme.

Ale Ježiš nie je atrakcia. On je Spasiteľ, Boh, ktorý nám ponúka slobodu od zla a hriechu. Prečo si to častejšie uvedomujú nevidiaci ako tí, ktorí vidia?

Slepec túžil po zmene. Jeho túžba bola taká silná, že ho nedokázal umlčať ani okolitý dav. Túžba po Bohu je taká silná, že ju nemožno umlčať. Tak prečo sa o to stále snažíme?