Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! Efezanom 4,31.32

Počúvala som, ako sa jedna mladá lekárka sťažovala na svojho manžela, že nezavesí kľúče tam, kde má, ale každý deň ich – napriek jej dohováraniu a rozčuľovaniu necháva na obuváku. Vypočula som si sťažnosti jej kolegyne, že „ten jej“ nie je ochotný ju po návrate domov stručne informovať o tom, čo cez deň jedol. Chápala som zdravotnú sestru, ktorá sa sťažovala, že jej manžel vešia na operadlo stoličky svoje ponožky s odôvodnením, že sa musia „vyvetrať“…
Podobných príkladov riešenia „životne dôležitých problémov“ je v našich rodinách veru dosť. Niektorí ľudia sa nimi nechajú znechutiť až do tej miery, že hľadajú východisko vo vzájomnom odlúčení. Ale to nie je riešenie. Prax ukazuje, že riešením je skôr rozumne sa porozprávať o tom, čo je v mojich silách a čo chcem vo svojom správaní zmeniť, pretože ťa mám rád a že ťa to dráždi, a s čím jednoducho ani pri najlepšej vôli nehnem a tebe nezostane nič iné než sa prispôsobiť. Neskúšajme ten najľahší spôsob – útek. Ten nič nevyrieši… lebo svoju povahu a schopnosť (ne)riešiť problémy si vezmeš so sebou… Manželstvo a život v rodine je najlepšou prípravou pre nebo. Je to ako trenažér lásky, ktorý ti pomáha meniť tvoj charakter. Preto je pravdivý výrok G. K. Chestertona: „Láska je oveľa väčšie a oveľa odvážnejšie dobrodružstvo ako plavba okolo sveta.“ Začni teda s tréningom už dnes.
„Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu… Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ (Efezanom 5,25–28)