Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten žobrák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho.

Lukáš 16,19–22

Na tomto svete sa stretávame s dvoma základnými skupinami ľudí. Jedným sa darí, druhým akoby sa lepila smola na päty. Niektorí sú bohatí, iní chorí ako Lazár. Bohatí majú problém s preplneným žalúdkom, chudobní s prázdnym.

Ježiš rozpráva príbeh, ktorý ľudia dobre poznali. Farizeji ho radi pripomínali zakaždým, keď hovorili o Božom požehnaní. Bohatý muž bol predstavený ako ten, komu Boh požehnáva. Podľa židovskej teológie, čím viac človek mal, tým väčšej Božej priazni sa tešil.

Tradičný príbeh hovorí, že boháč šiel po smrti do neba. Logicky tam patril, pretože ho Boh požehnal. Lazár skončil v pekle. Aj to dáva zmysel, pretože keby nebol veľkým hriešnikom, Boh by ho nenechal tak trpieť.

Ľudia v dave počúvali na pol ucha, pretože si mysleli, že ten príbeh poznajú. Potom však Ježiš povedal niečo, čo všetkých šokovalo. Boháč skončil v pekle a Lazár v nebi. V dave to zašumelo. S tým nikto nepočítal.

Myslím si, že Ježiš zámerne upravil známy príbeh. Vedel, že tým svojich poslucháčov vyprovokuje k tomu, aby sa zamysleli nad tým, ako nás naše oči a stereotypy môžu klamať. To, čo vidia moje oči, ešte nemusí byť pravda. Na rozdiel od Pána Boha nevidím pod povrch a moje úsudky sú často nesprávne.