Práve tade prechádzal Hospodin. Strhol sa mohutný a prudký víchor, ktorý vyvracal vrchy a drvil pred ním bralá. Hospodin však nebol vo víchre. Po ňom nastalo zemetrasenie, ale ani v ňom nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. Po ohni sa ozval tichý a príjemný šelest. Prvá kniha kráľov 19,11-12

V tieto dni premýšľame o tichosti – jednej z vlastností, ktoré sú súčasťou ovocia Ducha Svätého. Dlho som sa čudoval, prečo je v tej elitnej formácii vlastností vymenovaná aj tichosť. Nepripadala mi nijako zvláštna. Možno to bolo tým, že som skôr nesmelý a hanblivý, takže tiež radšej mlčím.
Raz som si znovu čítal príbeh o Eliášovi, ktorý uteká pred Jezábel a vtedy sa stretáva s Hospodinom. S Bohom, ktorý má právo byť hlučný. Lenže Pán sa mu prihovára hlasom tichým a jemným.
Vtedy som si uvedomil, že niekedy je väčším umením byť potichu než na niekoho právom nakričať. Boh to v Eliášovom prípade mohol pokojne urobiť. Určite by na to mal aj dostatočne silný hlas. Lenže on radšej ukáže svoju veľkosť tým, že sa prihovára tichým a jemným hlasom, ktorý počuje len Eliáš. Prorok Pána počuje a tiež mu dobre rozumie.

Pane, niekedy mám chuť poriadne zakričať. Skúsenosti mi však vravia, že väčšinou to na nič neslúži. Uč ma radšej tichosti, ktorá dokáže oveľa viac ako rev.

Vlastimil Fürst st.