Ježiš povedal zástupom: „Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste. Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“ Matúš 11,16–19

Ak sa pozriem do svojho vnútra a skúmam svoju cestu hľadania Božej vôle, nie som veľmi ďaleko od postoja „svojhlavých“ detí. Chcem síce poznať Božiu vôľu, hľadám v situáciách to, čo Boh odo mňa žiada, ale ťažko sa zriekam svojich predstáv a toho, ako by mala vyzerať Božia vôľa, v akej forme by mala podľa môjho úsudku prísť pomoc od Pána! Správam sa sebestačne. Boh ma túži viesť po svojich cestách, chce mi dávať potrebnú milosť, usmernenie a dary, ale zároveň chce, aby som počúval jeho hlas, nie iba ten svoj. Preto je veľmi dôležité prosiť Pána o silu nelipnúť na svojich predstavách, plánoch. Prosiť, aby otvoril moje oči a srdce pre jeho pohľad a vôľu, aj keby bola diametrálne odlišná od mojej. Svet, ľudia v mojom okolí, ale občas aj tí najbližší, mi často „vnucujú“ svoj pohľad na život, svoje predstavy a spôsoby a presviedčajú ma, ako sa mi bude dobre žiť a dariť, keď prijmem ich životný scenár.
Boh ma dnes pozýva „do tanca“ na parkete, ktorým je môj život. Podám mu smelo ruku a budem „tancovať“ s Ním pod Jeho vedením už dnes, alebo ho odignorujem ako svojhlavé dieťa? Mám istotu, že som tam, kde ma On chce mať a že robím to, čo chce On?
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Matúš 11,28–30)