Ten, ktorý tróni na nebesiach, smeje sa… (Žalm 2,4)

Mal som vtedy zlý deň. Pohádal som sa s nadriadeným a navyše som mal riešiť problémy, ktoré vyzerali bezvýchodiskovo. Syn zápasil s bakalárskou prácou, manželku bolela hlava a mňa už tretí mesiac trápil otravný kašeľ… Zdalo sa mi, že nikto nemá toľko starostí ako ja. Myšlienky ma neposlúchali a robili si, čo chceli. Na nič som sa nemohol sústrediť, tak som sa nakoniec rozhodol, že po dlhšom čase vyrazím na Lysú horu. Vzal som to skratkou, počas ktorej sa zadýcham viac, než keď idem po turistickej trase. Fučal som a nestačil s dychom. Šiel som a všetko, čo ma trápilo, som hovoril Bohu. Lial sa zo mňa pot a s ním akoby zo mňa odchádzali aj moje problémy. Po osemdesiatich minútach som bol hore, pozeral som sa dolu, smerom na Frýdek, a hľadal domček, v ktorom bývam. Zistil som, že na tú diaľku ho bez okuliarov a ďalekohľadu neuvidím. A vtom som si spomenul na slová dnešného biblického textu. V tej chvíli som svoje problémy a starosti uvidel tak trochu z Božej perspektívy. Zachmúrený výraz v mojej tvári vystriedal úsmev.
Spomenul som si na uistenie Pána Ježiša: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí.“ (Luk 21,18) Boh, ktorý je oveľa vyššie ako ja, vidí aj môj vlas. Ja nevidím svoj dom – a On vidí môj vlas. Ak je to tak, potom sa nemám čoho báť.
Zostupoval som dolu. Keď som sa vrátil domov, čudoval som sa, prečo sa mi pred štyrmi hodinami zdalo, že mám zlý deň. Veď život je taký krásny.

Bože, môj nebeský Otče, uč ma pozerať sa na svoje problémy Tvojimi očami. To, čo sa mi javí ako neriešiteľné, je pre Teba maličkosť. Ďakujem Ti, že mi aj dnes dovolíš pozrieť sa na svoj život z Tvojho „nebeského nadhľadu“.

Vlastimil Fürst