Zobďaleč sa prizerali mnohé ženy, ktoré nasledovali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Bola medzi nimi Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Jozefova matka, i matka Zebedejových synov. Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatie menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil ho o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho vydali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil vo svojom novom hrobe, ktorý si vytesal v skale. K vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária; sedeli oproti hrobu. Mat 27,55-61
Po Ježišovej smrti sa stretávame s mužom, o ktorom Matúš napísal, že tiež patril k Ježišovým učeníkom. Hoci je o Jozefovi z Arimatie v Biblii len jedna zmienka, patrí mu môj obdiv.
„Zobďaleč sa prizerali mnohé ženy, ktoré nasledovali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Bola medzi nimi Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Jozefova matka, i matka Zebedejových synov. Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatie menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil ho o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho vydali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil vo svojom novom hrobe, ktorý si vytesal v skale. K vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária; sedeli oproti hrobu.“ (Mat 27,55-61) Svojím činom prejavil Jozef veľkú statočnosť. Nám sa možno ako statočný javí Peter, keď v Getsemani usekol veľkňazovmu sluhovi ucho. Lenže to bolo ešte za Ježišovho života. Učeníci si mohli myslieť, podobne ako Judáš, že Ježiš sa bude brániť. Verili, že na svoju obranu použije zázračnú moc.
Ježiš sa však nebránil. Dovolil, aby ho zatkli. Petrovi prikázal, aby svoj meč schoval späť do pošvy. V tom okamihu pochopili, že žiadne zázraky sa konať nebudú. Ich Majster ich sklamal. Sklamanie bolo také veľké, že Matúš musí smutne konštatovať: „Toto všetko sa však stalo, aby sa naplnili prorocké Písma. Vtedy ho všetci učeníci opustili a zutekali.“ (Mat 26,56) Ľudová múdrosť hovorí: „V núdzi poznáš priateľa.“ Spomeňte si na príbeh o márnotratnom synovi. Kým mal peniaze, veľa peňazí, mal okolo seba aj veľa ľudí, ktorí sa tvárili ako jeho najlepší priatelia. Keď mu peniaze došli, títo „priatelia“ sa potichu vytratili, aby našli ďalšieho boháča, na ktorom by mohli chvíľu cudzopasiť.
Pred šiestimi dňami prišiel Ježiš do Jeruzalema na oslavu. Sprevádzali ho učeníci a obrovský zástup ľudí. Ulicami Jeruzalema sa nieslo volanie: „Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ (Mat 21,9) Zdalo sa, že je len otázkou niekoľkých hodín, keď povstanie zvrhne rímsku nadvládu a Ježiš zasadne na trón.
Prešlo šesť dní. Nikto nevolá „Hosanna!“. Židovský kráľ je mŕtvy. Ľudia rýchlo zabúdajú. Učeníci hľadajú úkryt pred zlobou veľkňazov. Zdá sa, že Ježišovo telo pochovajú Rimania v hromadnom hrobe spolu s dvomi povstalcami, ktorí umreli jeden po Ježišovej pravici a druhý po ľavici…
V tej chvíli vystupuje z anonymity Jozef z Arimatie. Nemôže rátať s tým, že mu Ježiš nejakým zázrakom pomôže v prípade, ak sa zloba vládcov obráti proti nemu. Keď vidí Ježišovo mŕtve telo, ani chvíľu neváha. Verejne sa prihlási k Ježišovi, hoci vie, čo všetko tým riskuje.
Obdivujem takých ľudí, ako bol Jozef z Arimatie. Nepotrebujú byť na pódiu. Keď však príde ich chvíľa, urobia presne to, čo je potrebné. Pane, nauč ma počuť Tvoj hlas a konať to, čo mi hovoríš.
