Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil. Ján 3,16.17

„Boh tak miloval svet…“ Nie veriacich, nie kresťanov, nie spravodlivých, nie zbožných, nie pravoverných, nie adventistov… Jednoducho nie len niektorých, ale svet. Tento verš, ktorý patrí k najcitovanejším novozmluvným textom, poznáme tak dobre, že sa z neho možno vytráca jeho pôvodná zvláštnosť. V kontexte Jánovho evanjelia môže totiž vyznieť aj trochu zvláštne.
To, čo býva u Jána niekedy v napätí (svet/Boh, svetské/ duchovné), ide na tomto mieste bokom. Ján prináša nový pohľad na to, o čom si čitateľ myslí, že už dobre pozná. Podobne ako je v predchádzajúcich veršoch Ježišovými slovami prekvapený a opakovane zaskočený Nikodém práve vtedy, keď má pocit, že už všetkému rozumie.
Pokiaľ ide o Božiu lásku k ľuďom, nepozná rozdiely. A Ján si dáva záležať na tom, aby sme to ako čitatelia jeho evanjelia začuli a nanovo spoznávali. Veď jadrom Ježišovho príbehu je práve Božie láskavé zostúpenie k všetkým ľuďom – udalosť, keď nebo zostúpilo na zem a Boh dal svetu to najdrahšie, čo mal – svojho jediného Syna. Ako nemať rád svet, keď ho miluje Boh?

Pane, uč nás vidieť svet a ľudí okolo nás Tvojimi očami.

Martin Pavlík