Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom –, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pomíňa aj so svojou žiadostivosťou. Kto však plní Božiu vôľu, zostáva naveky. 1. Jánova 2,15–17

Neviem ako pre vás, ale pre mňa by bolo ťažké zmieriť sa s tým, že sa musím izolovať od spoločnosti. Som človekom svojej doby. Človekom, ktorému je blízka kultúra, v ktorej vyrástol, ktorý sa cíti doma v Európe alebo, ak chcete, v „západnom priestore“. Je to chyba? To záleží na uhle pohľadu…
História pozná niekoľko skupín, ktoré sa snažili oddeliť od „zlého sveta“ a nedopadlo to vždy dobre. Zdá sa, že ani Ján v našom dnešnom texte nehovorí o negatívnosti života vo svetskej spoločnosti ako takej, ale len o zlej forme tohto života.
Čo je zlou formou života v našej spoločnosti? Myslím si, že je to najmä konzum, ktorý je vlastne vyjadrením túžby po nezávislosti od Boha. Domnievam sa, že práve táto zameranosť na seba je ten „svet“, pred ktorým Ján varuje. „Veď nič z toho, čo je vo svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom –, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pomíňa aj so svojou žiadostivosťou,“ dodáva (1Jn 2,16.17a). V tých však, ktorí sa cítia od Boha závislí, prebýva podľa Jánových slov Otcova láska. Stojíme o ňu dnes uprostred lákadla nezávislosti, ktoré tak vábi?

Pane, túžime, aby v nás prebývala Tvoja láska. Sme od Teba závislí a chceme sa Ťa aj dnes držať, veď Ty neustále držíš nás.

Martin Turčan