… aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí zavrhli a tak stroskotali vo viere. (1Tim 1,19)

Cirkev adventistov siedmeho dňa bola vtedy z jedného dňa na druhý zakázaná. Modlitebne boli prevedené do vlastníctva príslušných národných výborov. V období, keď predseda komunistickej strany v našej obci ženil syna, požiadal aj miestny národný výbor, aby mu našu bývalú modlitebňu predal. A tak šiel predseda národného výboru spolu so záujemcom na obhliadku budovy. Hovorila o tom celá obec, pretože krátko predtým ten istý predseda predal za jedno pivo železničnú zastávku susednej dedine.
Nespomínam si, od koho som sa o plánovanej obhliadke dozvedel, ale šiel som tam tiež. Nikto ma neodohnal ani sa ma na nič nepýtal. Šli sme mlčky až k modlitebni vzdialenej asi dva kilometre. Budovu obišli najprv zvonku, potom vošli dnu a zostali stáť. Ticho, ktoré nastalo, prelomili slová predsedu. Po dlhom premýšľaní vyhlásil:
„Nehnevajte sa, páni, do tejto modlitebne chodila moja matka a tu sa za nás modlila. Nemôžem tú budovu predať.“
Vďaka tomu nám bola neskôr modlitebňa vrátená. Dodnes v nej môžeme chváliť Božie meno. Boh sa vtedy prihovoril k predsedovi národného výboru prostredníctvom jeho svedomia a on Boží hlas počúvol.
Ako sa v podobných chvíľach rozhoduješ ty? Aj keď sa tento človek nikdy nestal adventistom, vždy som si ho vážil pre jeho prístup k odkazu matky.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že sa nám prihováraš. Často to robíš cez naše svedomie. Ukazuješ smer našej viere. Prosím, pomôž nám, aby sme v živote chceli počuť aj poslúchať Tvoj tichý hlas.

František Pěkník