Mne patrí všetko prvorodené medzi Izraelitmi; človek i zviera. Zasvätil som si ich v ten deň, keď som zahubil všetko prvorodené v Egypte. Štvrtá Mojžišova kniha 8,17

Pod svätým človekom si ľudia zvyčajne predstavujú zbožné a mimoriadne dobré postavy z dejín. Aj katolícka cirkev má zaujímavé pravidlo – svätý môže byť len človek, ktorý je už po smrti, pretože až do smrti je neisté, či jeho morálnykredit nepoškodí nejaká „škvrna“.
Biblia však svätých ľudí predstavuje inak. Nezameriava sa toľko na ich výkony – tu si stačí prečítať napríklad 11. kapitolu Listu Židom o hrdinoch viery. Ľudskú svätosť predstavuje tak, že patríme Bohu. Preto tiež existujú sväté dni,existovali sväté predmety a sväté miesta. Všetko, čo patrilo Pánovi, bolo sväté.
V úvodnom texte si môžeme všimnúť, že Boh si za svätých vyvolil všetkých prvorodených. To neznamenalo, že boli vždy morálne vyspelejší ako ich neskôr narodení súrodenci. Boh si ich vybral za svojich bez ohľadu na ich charakter. Aj v Novej zmluve apoštol Pavol oslovuje prívlastkom svätíľudí v zbore, ktorí neboli bezproblémoví.
Svätosť je vlastnosť, v ktorej sa stretávajú dve rozhodnutia.
Boh si už dávno zaumienil, že nás chce považovať za svojich (svätých), ale potrebný je aj náš vnútorný súhlas, ktorým sa mu odovzdáme. V spore medzi Kristom a satanom totiž vždy niekam patríme. Buď na Božiu stranu, alebo na satanovu. Boh si nás už vybral. A čo my? Komu chceme patriť?

Ježišu, odovzdávam Ti svoj život a chcem Ti dnes plne patriť.

Jiří Pavlán