V jednom meste bol sudca, ktorý sa nebál Boha, ani človeka sa nehanbil. V tom meste bola aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi!“ On síce dlho nechcel, no potom si povedal: „Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva.“ A Pán dodal: „Počúvajte, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou?“

Luk 18,1–8

Kristus hovoril o príznakoch doby, ktorá bude predchádzať jeho druhý príchod a upozornil, aké nebezpečenstvá budú ohrozovať jeho nasledovníkov. So zvláštnym zameraním na toto obdobie povedal poslucháčom podobenstvo s poučením, „že sa treba stále modliť a neochabovať“.

Kristus týmto podobenstvom poukázal na rozdiel medzi nespravodlivým sudcom a Bohom. Sudca nakoniec prosbe vdovy vyhovel len preto, aby ho už neobťažovala. Neľutoval ju, nemal s ňou súcit a jej problémy sa ho netýkali. Boh zaobchádza s ľuďmi celkom inak. V nevýslovnom súcite sa skláňa a vypočúva prosby zarmútených a trpiacich.

Kristus v uvedenom podobenstve učí svojich nasledovníkov, ako sa majú modliť, aby boli vyslobodení z moci nepriateľa. Boh miluje svoje deti nekonečnou láskou. Cirkev mu je tým najdrahším, čo na tomto svete má. (KP 126–128; COL 164–166)

Drahý nebeský Otec, nech je modlitba dýchaním našej duše.